Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Rozhovor na lavičke VI.
Je láska dar, skúška alebo zrkadlo

Muž si k nemu prisadol pomalšie než po iné dni. Nebol rozbitý, nebol zadýchaný, nevyzeral ani nahnevane. Skôr ako človek, ktorý v sebe niesol otázku tak dlho, až sa mu prestala zdať jednoduchá. Vietor sa hral so suchými listami pri lavičke a jeden z nich sa po chvíli zachytil o okraj jeho topánky, akoby mu chcel pripomenúť, že niektoré veci sa človeka držia aj vtedy, keď ich už nechce niesť.

Starec sedel opretý o palicu a pozeral pred seba. Nad vodou sa pomaly zbiehal večer a svetlá mesta sa v diaľke rozsvecovali tak ticho, akoby sa báli vstúpiť do rozhovoru priskoro.

„Dnes si prišiel iný,“ povedal starec.

Muž sa pousmial, ale len veľmi slabo.

„Dnes je to o láske.“

Starec si povzdychol.

„Tak to si si nevybral malú tému.“

Chvíľu bolo ticho. Potom muž zdvihol oči.

„Povedz mi... čo je to vlastne láska? Prečo tak bolí? Prečo rozchod niekedy pôsobí, akoby partner zomrel, len s tým krutým dodatkom, že tá mŕtvola ti ešte behá s niekým iným po chodníku pred očami? Prečo Romeo a Júlia, prečo Othello, prečo tie všetky veľké príbehy? Čo je to za čudo, ten vírus lásky? Na to, aby to bol len rozmnožovací pud, je to príliš silné.“

Starec sa naňho tentoraz pozrel hneď. V očiach mal niečo medzi pochopením a dávnou únavou človeka, ktorý už videl priveľa lások rozkvitnúť aj zhniť.

„To je správna otázka,“ povedal napokon. „Lebo človek si zvykol o láske buď snívať, alebo o nej hovoriť, akoby to bola len pekná biologická porucha. A pritom nie je ani jedno. Láska nie je len cit. Je to zásah do identity.“

Muž sa zamračil.

„Do identity?“

„Áno. Keď niekoho naozaj pustíš k sebe, nedeje sa len to, že ho máš rád. Mení sa ti vnútorná mapa sveta. Ten druhý prestane byť len niekto vonku a začne byť súčasťou tvojho rytmu, tvojej telesnej pamäti, tvojej budúcnosti, tvojej predstavy o sebe. A keď sa to roztrhne, nebolí len strata človeka. Bolí aj strata tej verzie teba samého, ktorá existovala s ním.“

Muž sa oprel o lavičku.

„Tak preto to bolí tak hlboko.“

„Preto. Smrť je strašná, ale je definitívna. Rozchod je krutejší v tom, že to, čo pre teba zomrelo ako spoločný svet, pre druhého ďalej chodí po zemi, dýcha, smeje sa, niekomu píše a niekoho sa dotýka. A ty sa pozeráš na to, ako niekto nesie ďalej telo príbehu, ktorý sa v tebe už rozpadol. Preto rozchod niekedy bolí skoro ako smrť a ešte trochu inak. Zomrie v ňom budúcnosť, ktorú si si staval. Zomrie spôsob, akým si vnímal seba. Zomrie kus sveta, v ktorom si býval doma.“

Vietor sa oprel do stromov a suché listy zašumeli ako starý papier.

„A predsa ľudia lásku stále hľadajú,“ povedal muž. „Akoby im za to všetko stála.“

„Lebo v nej je niečo väčšie než len pud,“ odvetil starec. „Keby šlo len o telo, človek by sa spáril, najedol, zaspal a bol by pokoj. Lenže láska človeku rozšíri vedomie, zúži rozum, nafúkne nádej, odhalí strach a urobí z druhého človeka bytosť, cez ktorú začne vnímať vlastný zmysel. A to je priveľa na to, aby sa to dalo vysvetliť len hormónmi.“

Muž sa pousmial.

„To by sa biológom nepáčilo.“

„Biológovia nech sa nehnevajú. Telo má v láske veľké slovo. Ale nie posledné. Na začiatku býva láska často oslepením mysle. Človek prvé mesiace nevidí partnera pravdivo, ale cez vlastnú túžbu, cez nádej, cez hlad po blízkosti. Preto prehliada chyby, varovania, rozdiely aj to, čo by pri triezvom pohľade zbadal hneď.“

„Takže láska je najprv slepota?“

„Najprv často áno. Ale to ešte neznamená, že je falošná. Len je mladá. Nevytriedená. Opojená sama sebou. Keď ten opar padne, nezačína koniec lásky. Začína jej skutočná skúška.“

Muž stíchol.

„A tam sa ukáže, či medzi dvoma ľuďmi ostane niečo aj po vytriezvení.“

„Presne. Až vtedy sa ukáže, či medzi nimi existuje aj niečo viac než príťažlivosť. Či vedia spolu niesť život. Či majú spoločný smer. Či dokážu zdieľať obyčajný deň, nielen výnimočnú noc. Či ich drží len oheň, alebo aj pôda pod nohami. Deti, spoločné plány, dom, výlety, šport, spoločné ticho, humor, rytmus dňa, to všetko nie je málo. To sú korene. Keď korene nie sú, vzťah sa skôr či neskôr rozpadne. Alebo ostane stáť len naoko, podopretý ekonomikou, zvykom, rodinou, strachom zo samoty a tým smutným divadlom, ktoré ľudia hrajú, keď už dávno nežijú spolu, len vedľa seba.“

Muž si prešiel dlaňou po ústach.

„To znie trpko.“

„Lebo láska vie byť aj trpká. Nie každá silná láska je zdravá. A nie každá pokojná láska je slabá. Človek si veľmi často mýli intenzitu s pravdou.“

Muž zdvihol oči.

„To je dobrá veta.“

„Lebo je draho zaplatená. Mnohí sa zľaknú pokoja, keď ho konečne dostanú, lebo chaos v nich pôsobí dôverne. Niektorí nehľadajú lásku. Hľadajú len úľavu od samoty. Iní nehľadajú blízkosť, ale stav, v ktorom budú konečne nevyhnutní. A ďalší sa nechajú opiť citom tak silno, že si nevšimnú, že milujú viac svoju predstavu než toho druhého.“

Nad vodou sa pomaly zbierala modrá tma a mesto za riekou sa trblietalo ako vzdialené klamstvo, ktoré vie byť niekedy krajšie než pravda.

„A preto vznikli tie veľké príbehy?“ spýtal sa muž potichu.

Starec sa pousmial.

„Romeo a Júlia, Othello, všetky tie veľké príbehy nevznikli preto, že by ľudia boli teatrálni idioti od prírody, hoci občas sa tak správajú veľmi presvedčivo. Vznikli preto, že láska v človeku spúšťa niečo, čo presahuje obyčajné fungovanie. Dotkne sa tela, áno. Ale ešte hlbšie sa dotkne túžby nebyť sám, túžby byť videný, túžby spočinúť v niekom bez obrany. A keď sa toto spojí so strachom, žiarlivosťou, pýchou, projekciou a neunesenou vášňou, vznikajú veľké príbehy aj veľké pády.“

Muž sa zadíval na hladinu.

„Šalamún a Rúmí ju však dvíhajú skoro až k nebu.“

„A správne cítiš, že každý inak,“ povedal starec. „Šalamúnova Pieseň piesní dvíha lásku cez telo, vôňu, hlas, túžbu, krásu a vzájomné opojenie. To nie je hanblivá láska. To je cit, ktorý tečie plným pohárom. To je láska v rovine pohárov, ak chceš hovoriť tarotovou rečou. Cit, túžba, opojenie, spojenie.“

„A Rúmí?“

„Rúmí ide ešte ďalej. U neho láska nie je len medzi dvoma telami. Je to oheň, ktorý človeka rozpúšťa, vyťahuje z neho ego a nesie ho k niečomu väčšiemu. Kým Šalamún ospevuje milovaného a milovanú, Rúmí často ospevuje cez lásku samotné rozpustenie oddelenosti. Jeden pije z pohára túžby, druhý z pohára presahu. Ale obaja ju dvíhajú vysoko, lebo cítia, že láska nie je len praktické spolužitie. Je to sila, ktorá mení vedomie.“

„Takže poháre.“

„Čisté poháre. Lenže aj pohár je krásny, kým sa z neho človek napije. Keď v ňom začne bývať, ľahko zabudne, kde končí láska a kde sa začína ilúzia.“

Muž sa pousmial.

„Ty vždy dokážeš romantiku trochu porezať a pritom ju nezabiť.“

„Lebo romantika bez pravdy je len drahé opojenie. A pravda bez romantiky je zas suchá kosť. Človek potrebuje oboje. Trochu medu, trochu noža.“

Chvíľu bolo ticho. Suchý list sa odtrhol z kraja lavičky a vietor ho odvial k vode.

„Lenže láska nežije len v básňach, piesňach a veľkých tragédiách,“ povedal starec po chvíli. „Žije aj v kuchyni, v unavenom večeri, v tichu medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa už dávno míňajú vo vlastných jazykoch. Chlap príde domov, tlapne ženu po zadku, naje sa, vypije pivo a ide pozerať hokej. Svojím spôsobom ju ľúbi. Je doma, neutiekol, funguje, dotkne sa jej, považuje vec za vybavenú. Ona však nechce len dotyk zo zvyku. Chce objatie, pozornosť, slovo, nežnosť, vedomú blízkosť. Obaja možno technicky dávajú lásku, ale každý v inom jazyku. A tak sa stane, že muž nič nevidí, nič nechápe a žena vedľa neho pomaly citovo vysychá. Nie preto, že by medzi nimi nebola láska vôbec. Ale preto, že sa nenaučila prekladať.“

Muž sa naňho pozrel pozornejšie.

„To je presné.“

„Lebo láska sa často nerozpadá preto, že by úplne zmizla. Rozpadá sa preto, že sa nevie preložiť. Jeden dáva to, čo vie. Druhý potrebuje niečo iné. A medzi nimi rastie ticho, ktoré si nikto nevšimne včas. Chlap si myslí: veď som doma, neutiekol som, fungujem, dotkol som sa jej, tak čo ešte chce. Žena sedí vedľa neho a vnútri jej už dávno vysychá miesto, ktoré potrebovalo nehu, slovo a obyčajné ľudské videnie. A najhoršie na tom je, že obaja môžu mať pocit, že dávajú dosť.“

„Takže sa ľúbia a predsa sú si cudzí.“

„Áno. Lebo láska nestačí, ak sa nevie preložiť do jazyka, z ktorého ten druhý vie žiť.“

Muž dlho mlčal.

„Tak čo je teda láska?“ spýtal sa tichšie než predtým. „Dar, skúška alebo zrkadlo?“

Starec sa zadíval pred seba.

„Niekedy dar. Niekedy skúška. A veľmi často zrkadlo. Dar v tom, že ti dovolí zažiť blízkosť, ktorá ťa presahuje. Skúška v tom, že narazí na tvoje strachy, ego, staré rany, potrebu byť milovaný, potrebu vlastniť, potrebu zachraňovať. A zrkadlo v tom, že v nej človek často prvý raz naozaj uvidí aj to, čo pred sebou roky skrýval.“

„Takže láska neukáže len toho druhého.“

„Nie. Ukáže aj teba. A nie vždy pekne. Vo vzťahu sa neukazuje len to, koho miluješ. Ukazuje sa aj to, čo si ochotný pre lásku poničiť v sebe. Preto vie byť láska taká krásna aj taká nebezpečná. Nie je len cit. Je aj svetlo, ktoré dopadne na tvoje vlastné temné kúty.“

„A kde sú v tom karty?“

Starec sa pousmial, akoby čakal, že tá otázka príde.

„Vo vzťahu karta neukáže len cit. Ukáže pohyb. Kto sa vzďaľuje. Kto mlčí. Kto čaká. Kto nesie viac. Kto tlačí. Kde sa vzťah rodí a kde už len dožíva. Ľudia sa pri kartách pýtajú: ľúbi ma? Ostane so mnou? Má inú? Ale karta veľmi často ukáže niečo ťažšie. Nie čo by človek chcel počuť, ale čo sa medzi nimi naozaj deje.“

„Takže neukazuje len lásku, ale aj pravdu o nej.“

„Presne. Pohyb často prezradí pravdu skôr než slovo. A to býva na kartách najcennejšie aj najbolestivejšie.“

Muž dlho mlčal. Potom sa pomaly nadýchol.

„Takže láska nie je len to, čo človek cíti.“

Starec prikývol.

„Láska je aj to, čo z neho ten cit vytiahne na svetlo.“

Muž sa usmial, ale v očiach mal ešte stále niečo vlhké a nepokojné.

„To si asi budem pamätať.“

„Ak nie v hlave, tak možno v obraze,“ povedal starec. „A to niekedy stačí viac.“

Muž sa postavil. Pozrel na listy pri lavičke, na vodu, na svetlá v diaľke.

„Tak čo zajtra?“

Starec si povzdychol, oprel sa pevnejšie o palicu a pozrel pred seba tým svojím tichým, unaveným pohľadom.

„Po láske by sa žiadalo hovoriť o únave. Lebo niekedy človeka nezlomí ani osud, ani rozchod, ani pravda, ale to, že už príliš dlho nesie všetko bez pokoja.“

Muž prikývol.

„Tak zajtra.“

„Vyzerá to tak,“ povedal starec. „Už mi aj tak veľa iného neostáva. Len sedieť tu a rozdávať pár múdrych viet tým, čo sa ešte stále neprestali pýtať.“

Muž sa pousmial.

„Tak dovtedy.“

„Dovtedy,“ prikývol starec.

A vietor pri lavičke znova pohol suchými listami, akoby aj on vedel, že láska je zvláštna vec. Najprv človeka opije vôňou, hlasom a prísľubom blízkosti, potom ho jedného dňa prinúti pozrieť sa do zrkadla, v ktorom už nestojí len milovaný človek, ale aj celé jeho vlastné nenapravené srdce.