Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Čaro Čarodejnice

O kráse, slobode a sile ženy, ktorá patrí sebe

Ruža nie je čarovná iba preto, že má tŕne.

To by bola len botanická výstražná tabuľka pre nešikovných ľudí, a tých má svet už aj tak plné čakárne.

Ruža je čarovná tým, že je jemná. Že sa otvára pomaly, lupeň po lupeni, akoby svetu neverila hneď všetko, ale predsa sa pred ním neschováva. Je čarovná svojou vôňou, ktorá sa nedá chytiť do ruky, ale človek ju cíti ešte chvíľu potom, ako odíde. Je čarovná tým, že sa ráno leskne rosou, krehká a živá, akoby sa jej práve dotklo nebo. Je čarovná farbou, tichom, nežnosťou, tým zvláštnym pokojom, ktorý z nej vyžaruje bez toho, aby musela niekoho presviedčať.

A potom sú tam tŕne.

Nie ako chyba.
Nie ako kaz.
Nie ako opak jej krásy.

Tŕne patria k jej čaru.

Lebo ruža bez tŕňov by bola len krásou vydanou napospas každej ruke, ktorá chce trhať skôr, než sa naučí dotýkať. Bola by jemnosťou bez ochrany, vôňou bez hranice, krásou, ktorú si každý môže prisvojiť len preto, že sa mu zapáčila.

A práve preto je ruža taká silná.

Nie napriek tŕňom.
Ale aj vďaka nim.

Taká je čarodejnica.

Nie tvrdá.
Nie zlá.
Nie temná preto, že si ju tak niekto vystrašene nakreslil do vlastnej hlavy.

Čarodejnica je žena, ktorá v sebe nesie čaro ruže. Jemnosť, vôňu, krehkosť, krásu, hĺbku, cit, nehu, tú zvláštnu vnútornú žiaru, ktorú nemožno zmerať, prikázať ani vlastniť. A zároveň nesie tŕne. Nie preto, aby ubližovala. Ale preto, aby jej krása nebola korisťou.

Čarodejnica je žena, ktorá môže milovať hlboko, ale nemusí sa dať vlastniť. Môže byť nežná, ale nemusí byť poslušná. Môže sa usmievať, ale nie na povel. Môže otvoriť srdce, ale nie každému, kto si myslí, že má naň nárok, lebo si pomýlil túžbu s vlastníckym právom. Ľudstvo v tomto vyniká, bohužiaľ bez olympijskej medaily.

Čarodejnica je krásna nie tým, že sa páči.

Je krásna tým, že žije zo svojho vnútra.

Jej čaro nie je v tele, ktoré sa hodnotí, porovnáva, obzerá a lacno komentuje. Na to si svet vytvoril celé priemyselné odvetvia, lebo keď sa už nedarí chápať dušu, aspoň sa dá premerať pás. Skutočné čaro čarodejnice je inde.

Je v očiach ženy, ktorá už prestala prosiť o povolenie byť sama sebou.

Je v hlase, ktorý sa možno trasie, ale už neklame.

Je v tichu, ktoré nie je podriadenosťou, ale vnútorným priestorom.

Je v smiechu, ktorý sa vrátil po rokoch únavy.

Je v rukách, ktoré vedia pohladiť, tvoriť, variť, písať, liečiť, držať dieťa, pohár kávy, kľúče od vlastného života aj zatvorené dvere pred tým, čo už nesmie vstúpiť.

A preto sa jej niektorí boja.

Nie preto, že by prinášala zlo.
Ale preto, že prináša čaro, ktoré sa nedá spútať.

Aj hora má čaro.

Nie je čarovná iba tým, že je nebezpečná. To by bolo veľmi mužské pochopenie hory: vysoké, tvrdé, nechoď tam, spadneš. Klasika, zázrak sveta zredukovaný na bezpečnostné školenie.

Hora je čarovná tým, že človeka zdvihne pohľadom. Tým, že nad ňou svetlo leží inak. Tým, že jej ticho nie je prázdne, ale plné. Tým, že keď pred ňou človek stojí, zrazu cíti, že nie všetko sa musí vysvetliť, kúpiť, vlastniť alebo vyhrať. Hora neprosí o obdiv. Ona jednoducho je. Vysoká, pokojná, vzdialená, staršia než naše výhovorky a trpezlivejšia než naše drámy.

A predsa má lavíny.

Nie ako zlobu.
Nie ako trest.
Nie ako hnev.

Lavína je pripomienka, že veľká krása má svoju váhu. Že k výške sa nepristupuje bez úcty. Že nie každé miesto je pripravené na každú nohu a nie každá sila sa dá zmeniť na peknú kulisu pre ľudské ego.

Taká je čarodejnica.

Vie byť pokojná ako hora, no nesmieš si jej pokoj pomýliť so slabosťou. Vie niesť veľa, no nie je určená na to, aby niesla všetko. Vie stáť pevne, no to neznamená, že po nej môže každý liezť s topánkami svojich nárokov.

Jej čaro je vo výške, ktorú v sebe nosí.

V tom, že sa nemusí znížiť len preto, aby sa pri nej niekto necítil malý.
V tom, že vie mlčať bez toho, aby bola prázdna.
V tom, že vie byť krásna bez toho, aby sa ponúkala.
V tom, že vie byť blízko, ale stále patriť sebe.

Aj more má čaro.

Nie je čarovné iba tým, že môže človeka stiahnuť pod hladinu. To je len strach tých, ktorí sa nikdy nenaučili plávať v hĺbke, či už vo vode, alebo vo svojom živote.

More je čarovné tým, že dýcha. Prílivom a odlivom. Tým, že sa leskne pod slnkom a v noci tmavne ako tajomstvo. Tým, že sa pri ňom človeku uvoľní hrudník, akoby mu niekto konečne dovolil prestať držať všetko pokope. More vie objať pohľad, odniesť ťažké myšlienky, rozbiť ich o skaly a vrátiť človeku pocit, že život je väčší než dnešná bolesť.

A predsa sa more nedá vlastniť.

Môžeš pri ňom stáť.
Môžeš doň vstúpiť.
Môžeš sa mu odovzdať.
Ale nemôžeš mu rozkázať, aby bolo menšie.

Taká je aj čarodejnica.

Vie objať. Vie niesť. Vie upokojiť. Vie byť mäkká, vlnivá, citlivá, hlboká. Ale nemožno jej prikázať, aby bola plytká len preto, že sa niekto bojí hĺbky. Nemožno jej povedať, aby necítila, lebo jej cit je príliš veľký. Nemožno jej kázať, aby sa zmestila do malej nádoby cudzieho pohodlia.

Jej čaro je v hĺbke.

A hĺbka nie je chyba.

Aj oheň má čaro.

Nie je čarovný iba tým, že vie spáliť. Oheň je čarovný tým, že zhromažďuje ľudí. Že z tmy urobí priestor. Že zo zimy urobí blízkosť. Že z obyčajného večera urobí miesto, kde sa dá sedieť, hovoriť, mlčať, variť, spomínať, zohriať ruky aj dušu, ak ju ešte človek nezaložil niekam medzi povinnosti a nevybavené správy.

Ale oheň má hranicu.

Kto k nemu pristúpi s úctou, dostane teplo.
Kto k nemu pristúpi hlúpo, spáli sa.

Taká je aj čarodejnica.

Je teplá. Živá. Plná iskry. Vie rozsvietiť miestnosť, rozhovor, deň, domov, muža, dieťa, priateľku, seba. Vie zo studeného priestoru urobiť miesto, kde sa dá žiť. Ale jej oheň nie je na zneužitie. Nie je tu na to, aby donekonečna zohrieval tých, ktorí jej za odmenu nosia len ďalšiu zimu.

Jej čaro je v ohni.

A oheň, ktorý nesmie horieť, sa raz zmení na popol.

Preto slovo čarodejnica netreba očistiť od sily.

Treba ho očistiť od strachu.

Čarodejnica nie je žena, ktorá stratila jemnosť.
Je to žena, ktorá už nedovolí, aby jej jemnosť zožrali.

Nie je to žena bez lásky.
Je to žena, ktorá pochopila, že láska bez hranice sa mení na obetu.

Nie je to žena bez krásy.
Je to žena, ktorá prestala svoju krásu nechávať hodnotiť očami tých, čo vidia len povrch.

Nie je to žena bez nehy.
Je to žena, ktorá vie, že neha je posvätná a netreba ju hádzať pod nohy každému, kto si ju vypýta.

Nie je to žena, ktorá sa postavila proti svetu.

Je to žena, ktorá sa konečne postavila sama za seba.

A tam začína jej čaro.

Nie v tom, že je dokonalá.
Nie v tom, že nikdy neplače.
Nie v tom, že je stále silná, vždy múdra, vždy pokojná, vždy pripravená zachrániť svet, rodinu, vzťah, firmu, náladu, atmosféru a ešte aj polomŕtvu izbovú rastlinu na okne.

Jej čaro je v tom, že je živá.

Že cíti.
Že vie.
Že tvorí.
Že túži.
Že sa smeje.
Že sa bojí, ale ide.
Že padne, ale nevzdá sa.
Že miluje, ale nemizne.
Že dáva, ale nezhasne.
Že má v sebe ružu, horu, more aj oheň.

A keď raz žena toto v sebe spozná, už sa na slovo čarodejnica nepozrie ako na urážku.

Pozrie sa naň ako na korunu.

Nie korunu nad druhými.

Korunu návratu k sebe.

Malý rituál slova

A keď príde deň, keď ju niekto bude chcieť zmenšiť, ohnúť, zahanbiť, vlastniť, opraviť, poučiť, umlčať alebo presvedčiť, že jej čaro je príliš silné, príliš ženské, príliš slobodné, príliš živé, nech nemusí hneď bojovať.

Nech sa len zastaví.

Jemne privrie oči.
Nadýchne sa.
Narovná telo.
Ucítí zem pod nohami.
Ucítí ružu v srdci.
Horu v chrbtici.
More v dychu.
Oheň v bruchu.

A s výdychom povie:

Som čarodejnica.

Pomaly.

Som ča-ro-dej-ni-ca.

Nech to slovo prejde cez telo ako spomienka na všetko, čo v nej nikdy nezomrelo. Nech sa v nej premieša hanba so silou, strach s odvahou, ticho s hlasom, únava s ohňom, bolesť s krásou. Nech sa staré cudzie hlasy pohnú a nech zistia, že už nemajú hlavné slovo.

Nie som len rola.
Nie som len telo.
Nie som len výkon.
Nie som len niečia predstava.
Nie som len dobré dievča, dobrá žena, dobrá matka, dobrá partnerka, dobrá pracovníčka, dobrá duša, ktorá má všetko zniesť a ešte sa za to poďakovať.

Som žena s čarom.
Som bytosť s dejom.
Som čarodejnica.

A nech to nehovorí ako provokáciu.

Nech to hovorí ako zasvätenie samej seba späť do vlastného života.

Možno práve tu sa začínajú Rozhovory Čarodejníkov o bežnom živote.

Nie ako kurz o úteku zo sveta.
Nie ako ďalší duchovný výcvik, kde sa človek naučí päť nových slov a starý život nechá nedotknutý.
Nie ako hra na vyvolených.

Ale ako návrat k vlastnému čaru.

K hlasu.
K hranici.
K radosti.
K slobode.
K obyčajnému dňu, v ktorom žena nemusí byť menšia, aby sa doň zmestila.

Lebo čarodejníctvo v bežnom živote nezačína tým, že človek odíde zo sveta.

Začína tým, že sa doň konečne vráti celý.

A žena, ktorá sa do života vráti celá, už nejde potichu ako tieň.

Ide ako ruža, ktorá vonia a má tŕne.
Ako hora, ktorá mlčí a nesie výšku.
Ako more, ktoré dýcha a nedá sa vlastniť.
Ako oheň, ktorý hreje, ale nedovolí, aby ho držali holými rukami.

Ide ako čarodejnica.

Nie preto, aby sa svet zľakol.

Ale preto, aby sa ona konečne nezľakla sama seba.

Robert Kékeši www.carodejnik.com