Čaro Čarodejnice

ČARODEJNICA

O kráse, slobode a sile ženy, ktorá patrí sebe

Ruža nie je čarovná iba preto, že má tŕne, pretože keby jej čaro spočívalo len v schopnosti pichať do prstov každého, kto sa k nej priblíži bez opatrnosti, nebola by symbolom lásky, krásy a tajomstva, ale iba botanickou výstražnou tabuľkou pre nešikovných ľudí, ktorých má svet aj bez pomoci prírody plné čakárne.

Ruža je čarovná predovšetkým tým, že je jemná, že sa otvára pomaly, lupeň po lupeni, akoby svetu nechcela odhaliť všetko naraz, no zároveň sa pred ním neskrývala. Je čarovná vôňou, ktorú nemožno vziať do ruky ani zavrieť do dlane, a predsa zostáva s človekom ešte dlho potom, čo od nej odišiel. Je čarovná rannou rosou, ktorá sa na jej lupienkoch trbliece, akoby sa jej tesne pred svitaním dotklo nebo, aj farbou, tichom a zvláštnym pokojom, ktorý z nej vyžaruje bez potreby niekoho presviedčať o vlastnej hodnote.

Ruža nekričí, že je krásna.

Jednoducho rozkvitne.

A potom sú tam tŕne, ktoré nie sú chybou, kazom ani protikladom jej krásy, pretože patria k jej čaru rovnako ako vôňa a lupene. Ruža bez tŕňov by bola krásou vydanou napospas každej ruke, ktorá chce trhať skôr, než sa naučí dotýkať, jemnosťou bez ochrany, vôňou bez hranice a živou bytosťou premenenou na predmet, ktorý si môže každý privlastniť iba preto, že sa mu zapáčil.

Práve preto je ruža taká silná.

Nie napriek svojim tŕňom, ale aj vďaka nim, pretože jej jemnosť a ochrana nevytvárajú dva protichodné svety, ale jedinú celistvú bytosť, ktorá dokáže ponúknuť krásu bez toho, aby sa vzdala seba.

Taká je čarodejnica.

Nie je tvrdá, zlá ani temná iba preto, že si ju tak niekto vystrašene nakreslil do vlastnej hlavy. Čarodejnica je žena, ktorá v sebe nesie čaro ruže, jej jemnosť, vôňu, krásu, krehkosť, hĺbku, cit a zvláštnu vnútornú žiaru, ktorú nemožno zmerať, prikázať ani vlastniť.

Zároveň však nesie tŕne.

Nie preto, aby ubližovala, ale preto, aby jej krása nebola korisťou, jej nežnosť povinnosťou a jej otvorené srdce verejným priestorom, do ktorého si môže každý vstúpiť bez pozvania.

Čarodejnica môže milovať hlboko, no nemusí sa dať vlastniť. Môže byť nežná, no nemusí byť poslušná. Môže sa usmievať, no nie na povel, môže otvoriť srdce, no nie každému, kto si myslí, že naň získal nárok iba preto, že si pomýlil vlastnú túžbu s vlastníckym právom, v čom ľudstvo, žiaľ, dlhodobo dosahuje obdivuhodné výsledky, hoci za ne ešte stále nerozdávajú olympijské medaily.

Čarodejnica nie je krásna preto, že sa páči.

Je krásna preto, že žije zo svojho vnútra a postupne sa naučila, že jej hodnota nevzniká v očiach človeka, ktorý sa na ňu pozerá, ale v priestore, z ktorého sa ona sama díva na svet.

Jej čaro nespočíva v tele, ktoré sa hodnotí, porovnáva, premeriava a lacno komentuje, pretože na to si svet vytvoril celé priemyselné odvetvia, keďže dušu ešte stále nedokáže odvážiť, no pás sa dá zmerať pomerne jednoducho.

Skutočné čaro čarodejnice sa ukrýva inde.

Je v očiach ženy, ktorá prestala prosiť o povolenie byť sama sebou, v hlase, ktorý sa možno ešte niekedy zachveje, no už neklame, aj v tichu, ktoré nie je podriadenosťou ani strachom, ale vnútorným priestorom, do ktorého nemá prístup každý, kto si zmyslí, že chce vedieť, čo sa v nej odohráva.

Je v smiechu, ktorý sa po rokoch únavy znovu vrátil do jej tváre, v rukách, ktoré dokážu pohladiť, tvoriť, variť, písať, liečiť, držať dieťa, šálku kávy, kľúče od vlastného života aj zatvorené dvere pred tým, čo už viac nesmie vstúpiť.

Práve preto sa jej niektorí ľudia boja.

Nie preto, že by prinášala zlo, ale preto, že v sebe nesie čaro, ktoré sa nedá spútať, kúpiť ani zmenšiť podľa pohodlia niekoho iného.

Tak ako hora.

Hora nie je čarovná iba preto, že môže byť nebezpečná, pretože to by bolo veľmi obmedzené a zvláštne mužské pochopenie jej podstaty: je vysoká, tvrdá, nechoď tam, spadneš, zázrak sveta úspešne premenený na bezpečnostné školenie.

Hora je čarovná tým, že človeka zdvihne už samotným pohľadom, že svetlo na jej vrcholoch leží inak než dole v dolinách a jej ticho nie je prázdne, ale naplnené niečím, čo sa nedá vysvetliť slovami.

Keď pred ňou človek stojí, zrazu cíti, že nie všetko sa musí pomenovať, kúpiť, vlastniť alebo poraziť, pretože hora neprosí o obdiv a nežiada potvrdenie svojej hodnoty.

Jednoducho je.

Vysoká, pokojná, vzdialená, staršia než naše výhovorky a trpezlivejšia než všetky ľudské drámy, ktoré sa pod ňou odohrávajú a samy seba považujú za stred vesmíru.

A predsa má lavíny.

Nie ako prejav zloby, trestu alebo pomsty, ale ako pripomienku, že veľká krása má svoju váhu, že k výške sa nepristupuje bez úcty a že nie každé miesto je pripravené na každú nohu, rovnako ako nie každá sila existuje preto, aby sa stala peknou kulisou pre ľudské ego.

Taká je čarodejnica.

Dokáže byť pokojná ako hora, no jej pokoj si nemožno zamieňať so slabosťou. Vie niesť veľa, no nebola stvorená na to, aby niesla všetko, a hoci stojí pevne, neznamená to, že po nej môže každý liezť s topánkami svojich nárokov, nevyriešených potrieb a predstáv o tom, aká by mala byť.

Jej čaro spočíva vo výške, ktorú v sebe nosí, v schopnosti neznížiť sa iba preto, aby sa pri nej niekto necítil malý, aj v tichu, ktoré nie je prázdnotou, ale priestorom naplneným myšlienkami, skúsenosťami a vedomím vlastnej ceny.

Vie byť krásna bez toho, aby sa ponúkala, vie byť blízko bez toho, aby prestala patriť sebe, a vie milovať človeka bez toho, aby mu odovzdala kľúče od všetkých miestností svojej duše.

Tak ako more.

More nie je čarovné iba preto, že dokáže človeka stiahnuť pod hladinu, pretože to je predovšetkým strach tých, ktorí sa nikdy nenaučili plávať v hĺbke, či už vo vode, alebo vo vlastnom živote.

More je čarovné tým, že dýcha prílivom a odlivom, leskne sa pod slnkom a v noci tmavne ako tajomstvo, ktorého sa možno dotknúť, no nemožno ho celé pochopiť.

Pri mori sa človeku uvoľní hrudník, akoby mu niekto konečne dovolil prestať držať celý svet pokope, a jeho vlny dokážu odniesť ťažké myšlienky, rozbiť ich o skaly a vrátiť človeku vedomie, že život je väčší než bolesť, ktorú prežíva dnes.

More však nemožno vlastniť.

Môžeme pri ňom stáť, vstúpiť doň, odovzdať sa jeho pohybu a nechať sa niesť, no nemôžeme mu prikázať, aby bolo menšie, pokojnejšie alebo plytšie iba preto, že sa bojíme jeho hĺbky.

Taká je čarodejnica.

Vie objať, niesť, upokojiť a vytvoriť priestor, v ktorom sa druhý človek môže konečne nadýchnuť. Dokáže byť mäkká, vlnivá, citlivá a hlboká, no nemožno jej prikázať, aby sa stala plytkou iba preto, že niekto nevie plávať v jej citoch.

Nemožno jej povedať, aby necítila tak silno, pretože jej cit je pre niekoho priveľký, ani žiadať, aby sa zmestila do malej nádoby cudzieho pohodlia.

Jej čaro je v hĺbke.

A hĺbka nie je chyba, ktorú treba opraviť.

Je miestom, v ktorom vzniká život.

Tak ako v ohni.

Oheň nie je čarovný iba preto, že dokáže spáliť, pretože jeho najstarším čarom je schopnosť zhromažďovať ľudí, premieňať tmu na priestor a zimu na blízkosť.

Pri ohni sa sedí, rozpráva, mlčí, varí a spomína, ohrievajú sa pri ňom ruky aj duša, pokiaľ ju človek ešte nezaložil niekam medzi povinnosti, termíny a nevybavené správy.

Oheň však má hranicu.

Kto k nemu pristúpi s úctou, dostane teplo, svetlo a pocit domova, no kto k nemu pristúpi hlúpo, spáli sa, pretože ani najkrajšia sila neprestáva byť silou iba preto, že ju niekto nechce rešpektovať.

Taká je čarodejnica.

Je teplá, živá a plná iskry, dokáže rozsvietiť miestnosť, rozhovor, deň aj domov, dokáže zahriať muža, dieťa, priateľku aj samu seba a zo studeného priestoru vytvoriť miesto, v ktorom sa dá žiť.

Jej oheň však nie je určený na zneužitie a nie je tu preto, aby donekonečna zohrieval ľudí, ktorí jej za odmenu prinášajú iba ďalšiu zimu.

Jej čaro je v ohni.

A oheň, ktorému je príliš dlho zakazované horieť, sa raz premení na popol.

Preto netreba slovo čarodejnica očistiť od sily.

Treba ho očistiť od strachu, predsudkov a starých príbehov, ktoré z každej ženy so znalosťou, hlasom a hranicami vytvorili nebezpečenstvo pre svet, ktorý bol zvyknutý na jej poslušnosť.

Čarodejnica nie je žena, ktorá stratila jemnosť.

Je to žena, ktorá už nedovolí, aby jej jemnosť zožrali.

Nie je to žena bez lásky, ale žena, ktorá pochopila, že láska bez hranice sa môže zmeniť na obetu, pri ktorej jeden človek rastie a druhý postupne mizne.

Nie je to žena bez krásy, ale žena, ktorá prestala nechávať svoju krásu hodnotiť očami tých, ktorí vidia iba povrch a domnievajú sa, že všetko krásne musí byť zároveň dostupné.

Nie je to žena bez nehy, ale žena, ktorá pochopila, že neha je posvätná a nemá sa hádzať pod nohy každému, kto si ju vypýta bez toho, aby si ju dokázal vážiť.

Čarodejnica nie je žena, ktorá sa postavila proti svetu.

Je to žena, ktorá sa konečne postavila sama za seba.

A práve tam sa začína jej čaro.

Nie v dokonalosti, pretože dokonalosť je neživá maska, ktorú svet často nasadzuje ženám, aby od nich mohol očakávať nemožné.

Čarodejnica nemusí byť vždy múdra, silná, pokojná a pripravená zachrániť rodinu, vzťah, prácu, náladu, atmosféru aj polomŕtvu izbovú rastlinu na okne, ktorá už tri mesiace veľmi presvedčivo demonštruje, že sa jej na tomto svete nechce zostať.

Jej čaro spočíva v tom, že je živá.

Že cíti, vie, tvorí, túži, smeje sa a plače, že sa niekedy bojí, no napriek tomu ide ďalej, že dokáže padnúť bez toho, aby sa vzdala, milovať bez toho, aby zmizla, dávať bez toho, aby zhasla, a niesť v sebe ružu, horu, more aj oheň.

Keď žena tieto sily v sebe spozná, slovo čarodejnica už nebude vnímať ako urážku, ktorou ju niekto označil preto, že bola príliš hlasná, príliš slobodná, príliš múdra alebo príliš živá.

Pozrie sa naň ako na korunu.

Nie na korunu, ktorá ju povyšuje nad druhých, ale na korunu návratu k sebe, ktorú si nasadí vo chvíli, keď prestane odovzdávať cudziemu svetu právo rozhodovať o tom, kým smie byť.

MALÝ RITUÁL SLOVA

Keď príde deň, v ktorom ju niekto bude chcieť zmenšiť, ohnúť, zahanbiť, vlastniť, opraviť, poučiť, umlčať alebo presvedčiť, že jej čaro je priveľmi silné, ženské, slobodné či živé, nemusí okamžite bojovať, kričať ani dokazovať, že má právo existovať vo vlastnej podobe.

Môže sa iba zastaviť.

Jemne privrie oči, nadýchne sa a narovná telo, aby si znovu spomenulo na svoju prirodzenú dôstojnosť. Ucíti zem pod nohami, ružu vo svojom srdci, horu v chrbtici, more v dychu a oheň hlboko v bruchu.

Potom s pomalým výdychom vysloví:

Som čarodejnica.

Nie rýchlo, potichu a ospravedlňujúco, akoby sa priznala k niečomu zakázanému, ale pomaly, slabiku po slabike, aby to slovo prešlo celým telom a dotklo sa miest, v ktorých ešte zostala stará hanba.

Som ča-ro-dej-ni-ca.

Nechá to slovo prejsť cez seba ako spomienku na všetko, čo v nej napriek bolesti, únave a sklamaniam nikdy celkom nezomrelo, a dovolí, aby sa v nej zmiešala hanba so silou, strach s odvahou, ticho s hlasom, únava s ohňom a bolesť s krásou.

Staré cudzie hlasy sa možno ešte ozvú, pretože celé roky mali hlavné slovo a nerady sa vzdávajú svojej moci, no ona už nemusí poslúchať každú vetu, ktorú jej niekto kedysi vložil do hlavy.

Môže si povedať:

Nie som iba rola, ktorú mám dobre zahrať.

Nie som iba telo, ktoré sa má páčiť.

Nie som iba výkon, pomoc, povinnosť alebo niečia predstava.

Nie som iba dobré dievča, dobrá žena, dobrá matka, dobrá partnerka, dobrá pracovníčka a dobrá duša, ktorá má všetko zniesť, všetkým porozumieť a ešte sa poďakovať za príležitosť niesť ďalší náklad.

Som žena s čarom.

Som bytosť s vlastným príbehom.

Som čarodejnica.

Tieto slová nemusí vyslovovať ako provokáciu, bojové heslo ani vyhlásenie vojny svetu.

Môže ich vysloviť ako zasvätenie samej seba späť do vlastného života.

Možno práve tu sa začínajú Rozhovory čarodejníkov o bežnom živote, nie ako kurz úteku zo sveta, ďalší duchovný výcvik, počas ktorého sa človek naučí päť nových slov a svoj starý život nechá nedotknutý, ani ako hra na vyvolených ľudí stojacich nad ostatnými.

Začínajú sa ako návrat k vlastnému čaru, hlasu, hranici, radosti, slobode a obyčajnému dňu, v ktorom žena nemusí byť menšia, aby sa doň zmestila.

Čarodejníctvo v bežnom živote sa totiž nezačína tým, že človek opustí svet.

Začína sa tým, že sa doň konečne vráti celý.

Žena, ktorá sa do života vráti celá, už nekráča potichu ako tieň, ktorý sa ospravedlňuje za priestor, ktorý zaberá.

Kráča ako ruža, ktorá vonia a má tŕne, ako hora, ktorá mlčí a nesie výšku, ako more, ktoré dýcha a nedá sa vlastniť, aj ako oheň, ktorý hreje, no nedovolí, aby ho niekto držal holými rukami.

Kráča ako čarodejnica.

Nie preto, aby sa jej svet zľakol.

Ale preto, aby sa ona konečne prestala báť samej seba.

Róbert Kékeši
www.carodejnik.com