Čo sa nezmestilo do energetického vampirizmu

ENERGETICKÝ VAMPIRIZMUS

Háčiky, šnúry, rodina, sociálne siete a nepríjemná otázka, či niekedy nevysávame aj my

Keď sa povie energetický vampirizmus, väčšina ľudí si predstaví človeka, po stretnutí s ktorým zostaneme unavení, podráždení, zmätení alebo vnútorne vyžmýkaní, akoby počas rozhovoru neprebehla prirodzená výmena, ale niekto si z nás nenápadne odniesol kus sily a nechal nám na stole iba svoj chaos, sťažnosti a nepríjemný pocit, že potrebujeme byť chvíľu úplne sami.

Takí ľudia nepochybne existujú, no celá téma je oveľa širšia než jednoduché rozdelenie sveta na nevinné obete a zlomyseľných upírov.

Energetický vampirizmus totiž nie je iba o tom, že niekto berie našu energiu, ale aj o tom, prečo mu ju dovolíme brať, kde sa na nás dokáže zachytiť, cez aké neviditeľné šnúry zostáva napojený a prečo niektorým ľuďom dokážeme pokojne povedať nie, zatiaľ čo pred inými sa začneme ospravedlňovať ešte skôr, než vôbec vyslovia svoju požiadavku.

Odohráva sa vo vzťahoch, rodinách, práci aj priateľstvách, no dnes už rovnako silno pôsobí prostredníctvom sociálnych sietí, konfliktov, nekonečného porovnávania a cudzieho hluku, ktorému dobrovoľne odovzdávame pozornosť.

A napokon nás privádza aj k nepríjemnej otázke, ktorú by si mal položiť každý, kto s veľkou chuťou ukazuje na energetických upírov vo svojom okolí:

Nie som niekedy energetickým vampírom aj ja?

Nie je to príjemná otázka, no pravda nebýva vždy voňavou sviečkou postavenou na oltári. Niekedy pripomína vedro studenej vody, ktoré nás zasiahne práve vo chvíli, keď sme si už veľmi spokojne vysvetlili, že problémom sú výhradne všetci ostatní.

VAMPÍR POTREBUJE HÁČIK

Energetický vampír sa nedokáže zachytiť všade a na každom človeku rovnako, pretože potrebuje miesto, cez ktoré sa dostane dovnútra. Potrebuje háčik, niečo v nás, čo sa zachytí o jeho slová, nálady, výčitky alebo potreby a dovolí mu zostať napojený aj potom, čo sa samotný rozhovor skončil.

Takým háčikom býva vina, strach, nízka sebaúcta, potreba byť dobrým človekom, túžba zachraňovať druhých, strach z konfliktu alebo odmietnutia, potreba uznania, starý rodinný program či zvyk niesť cudzie bremená, pretože sme sa kedysi naučili, že našou hodnotou je to, koľko toho dokážeme vydržať.

Ak v nás človek nájde vinu, začne za ňu ťahať. Ak nájde strach, začne tlačiť. Ak objaví potrebu byť dobrý, začne nás skúšať prostredníctvom výčitiek. Ak narazí na záchrancu, prinesie mu svoju tragédiu ako darčekový kôš, pekne previazanú mašľou, a ešte očakáva, že sa poďakujeme za príležitosť znovu zachraňovať.

Ak zistí, že sa bojíme konfliktu, bude prekračovať naše hranice, pretože vie, že sa neozveme. Ak objaví potrebu všetko vysvetľovať, udrží nás v nekonečnom rozhovore, ktorý nikam nevedie, nič nerieši, no spoľahlivo vyčerpá našu energiu.

Energetický vampír teda nevyhráva vždy preto, že je silný. Často víťazí preto, že presne trafí miesto, v ktorom sme ešte slabí, zranení alebo naučení automaticky ustupovať.

Skutočná ochrana preto nezačína tým, že budeme podozrievať všetkých ľudí okolo seba, ale oveľa jednoduchšou a súčasne nepríjemnejšou otázkou:

Ktoré dvere vo mne zostávajú otvorené?

Nie preto, aby sme sa obviňovali za správanie druhých, ale preto, aby sme prestali byť ľahko dostupným zdrojom energie pre každého, kto vie stlačiť správne tlačidlo.

VINA AKO NAJOBĽÚBENEJŠÍ HÁČIK

Vina patrí medzi najpoužívanejšie brány, pretože dokáže človeka otvoriť rýchlejšie než veta „veď sme rodina“ vyslovená počas nedeľného obeda.

Energetický vampír nemusí priamo povedať, že chce našu energiu, čas alebo poslušnosť, pretože mu často stačí niekoľko jednoduchých viet:

„To som od teba nečakal.“

„Myslel som, že si iný.“

„Ty si sa veľmi zmenil.“

„Po tom všetkom, čo som pre teba urobil?“

„Keby ti na mne naozaj záležalo, tak by si…“

Človek, ktorý má v sebe háčik viny, sa v tej chvíli začne otvárať. Vysvetľuje, ospravedlňuje sa, zjemňuje svoje nie, ustupuje, opravuje tón hlasu a preberá na seba zodpovednosť, ktorá mu v skutočnosti nepatrí.

Energia začne tiecť.

Vina je mimoriadne pohodlným nástrojom pre človeka, ktorý nechce rešpektovať hranice, pretože namiesto toho, aby prijal naše rozhodnutie, prinúti nás pochybovať o vlastnom charaktere.

Zdravá vina má význam. Upozorňuje nás, že sme niekomu ublížili, konali nespravodlivo alebo prekročili vlastné hodnoty, a vedie nás k náprave. Nezdravá vina však funguje ako vodítko, pomocou ktorého nás druhý človek vedie tam, kam potrebuje, bez ohľadu na to, čo chceme my.

A medzi tým je obrovský rozdiel.

Ochranná veta môže znieť:

„Beriem na vedomie tvoje pocity, ale nebudem sa rozhodovať z viny.“

ZÁCHRANCA AKO VEČNÝ ZDROJ

Ďalším veľmi silným háčikom je potreba zachraňovať.

Záchranca je človek, ktorý nedokáže pokojne sledovať cudzie trápenie bez toho, aby okamžite ponúkol svoju energiu, čas, riešenie, nervy, peniaze, auto, chrbát a podľa potreby aj zvyšok života. Navonok to môže pôsobiť vznešene, no často to končí tak, že zachraňovaný zostáva presne tam, kde bol, zatiaľ čo záchranca odchádza vyčerpaný, prázdny a ešte aj s pocitom, že neurobil dostatočne veľa.

Pomoc je zdravá vtedy, keď vedie človeka k jeho vlastnej sile.

Vampirizmus sa začína tam, kde druhý nechce rásť, prevziať zodpovednosť ani niečo zmeniť, ale iba sa pravidelne napájať na človeka, ktorý všetko vyrieši zaňho.

Pomoc je most.

Vysávanie je hadica.

Keď niekomu pomôžeme prejsť cez rieku, pretože je zranený, oslabený alebo sa cestu ešte len učí, je to skutočná pomoc. Ak ho však cez tú istú rieku nosíme každý týždeň iba preto, že si odmieta namočiť nohy, už nepodporujeme jeho rast, ale jeho pohodlnosť.

Záchranca si často namýšľa, že bez neho sa všetko rozpadne, no niekedy práve jeho neustála pomoc bráni druhému človeku, aby konečne objavil vlastnú silu.

Ochranná veta preto môže znieť:

„Môžem ťa podporiť, ale nemôžem niesť tvoj život za teba.“

ENERGETICKÉ ŠNÚRY: KEĎ ČLOVEK ODÍDE, ALE SPOJENIE ZOSTANE

Niektorí ľudia odídu z nášho života fyzicky, no v našom vnútornom priestore zostávajú celé roky.

Môžu to byť bývalí partneri, rodinní príslušníci, starí priatelia, nepriatelia, ľudia, ktorým sme niečo nedopovedali, alebo tí, ktorým v duchu odpovedáme ešte tri roky po poslednej hádke, hoci oni už možno dávno žijú niekde inde a vôbec netušia, že v našej hlave stále pokračuje súdne pojednávanie.

Možno už nerobia vôbec nič.

Energiu im však naďalej odovzdávame vlastnou pozornosťou.

Energetická šnúra vzniká tam, kde zostala silná emócia alebo nevyriešený náboj, či už ide o lásku, nenávisť, túžbu, vinu, žiarlivosť, hanbu, ľútosť, strach, posadnutosť alebo slová, ktoré nikdy neboli vyslovené.

Nie každá šnúra je zlá. Medzi ľuďmi prirodzene vznikajú zdravé spojenia založené na láske, úcte, vďačnosti, spolupráci, priateľstve alebo rodinnom pute. Problém nastáva vo chvíli, keď spojenie prestane slúžiť vzájomnej výmene a zmení sa na jednostranný odber.

Spoznať ho môžeme podľa toho, že na človeka často myslíme, hoci nechceme, po kontakte s ním sa cítime slabší, máme neustálu potrebu obhajovať sa, pri nastavovaní hraníc cítime vinu a každý rozhovor s ním pokračuje v našej hlave ešte dlho po tom, ako sme sa rozlúčili.

Stále sa vracia rovnaká emócia, stará scéna sa opakovane prehráva a časť našej pozornosti zostáva prilepená k človeku, ktorý už možno v našom živote dávno nie je.

Vtedy nejde iba o spomienku.

Ide o spojenie, ktoré naďalej pracuje.

Ochranná veta môže znieť:

„Čo patrí mne, beriem späť. Čo patrí tebe, vraciam tebe.“

Potom však prichádza ešte dôležitejšia časť, ktorú ľudia pri rôznych rituáloch prestrihávania šnúr radi preskakujú: musíme prestať spojenie znovu kŕmiť.

Ak každý deň myslíme na toho istého človeka, sledujeme jeho sociálne siete, v duchu mu nadávame, prehrávame staré hádky alebo si predstavujeme, čo všetko mu raz povieme, šnúru neprestrihávame.

My ju leštíme.

RODINNÝ VAMPIRIZMUS: „VEĎ SME RODINA“

Rodina môže byť bezpečným priestorom, koreňom, oporou a miestom dôvery, no rovnako sa môže stať systémom, v ktorom sa energia odoberá prostredníctvom viny, povinnosti, starých rolí, nevyslovených dlhov a jednej zdanlivo nevinnej vety:

„Veď sme rodina.“

Táto veta môže byť krásnym vyjadrením blízkosti a spolupatričnosti, no niekedy funguje ako univerzálny otvárač na cudzie hranice.

Rodinný vampirizmus často nevyzerá dramaticky. Môže mať podobu dlhoročného očakávania, že stále musíme chápať, ustupovať, prísť, pomôcť a mlčať, aby zostal pokoj.

Musíme byť silní, lebo sme nimi boli vždy.

Nesmieme pomenovať pravdu, pretože by sme vraj rozbíjali rodinu.

Musíme znášať správanie, ktoré by sme od cudzieho človeka nikdy neprijali, pretože ide o matku, otca, súrodenca, tetu či niekoho, s kým nás spája krv.

Rodina však nie je povolením vysávať človeka do sucha a pokrvné puto nepredstavuje trvalý prístupový kód do jeho života, času, peňazí ani energetického poľa.

Najťažšie hranice sa často nastavujú práve v rodine, pretože rodina pozná naše najstaršie tlačidlá. Vie, kde sa nachádza vina, detský strach, túžba po prijatí aj presvedčenie, že lásku si musíme zaslúžiť poslušnosťou.

Niekedy sa tieto tlačidlá používajú vedome, inokedy úplne automaticky, pretože „takto sa to u nás robilo vždy“.

Tradícia.

Tá elegantná výhovorka pre opakovanie starého neporiadku.

Ochranná veta môže znieť:

„Mám vás rád, ale toto už za vás niesť nebudem.“

Alebo ešte jasnejšie:

„Rodina neznamená, že nemám hranice.“

SOCIÁLNE SIETE AKO MENTÁLNY A ASTRÁLNY VAMPÍR

Sociálne siete sú moderným vampírom bez tváre, ktorý nepije krv, ale pozornosť.

A pozornosť je energia.

Človek otvorí telefón iba na chvíľu, aby si pozrel jednu správu, a o štyridsať minút neskôr sa preberie s hlavou plnou piatich konfliktov, troch cudzích životov, jednej závisti, dvoch politických rozhorčení, štyroch reklám a siedmich komentárov od ľudí, ktorí by bez internetu pravdepodobne kričali iba do hrnca.

Zostáva po tom pocit, že svet buď horí, alebo všetci ostatní žijú úspešnejšie, krajšie a šťastnejšie.

Sociálne siete pracujú s astrálnym telom prostredníctvom emócií a s mentálnym telom prostredníctvom nekonečného množstva podnetov, ktoré v nás vyvolávajú hnev, strach, túžbu, pohoršenie, závisť, potrebu reagovať, patriť a byť videný.

Algoritmus nepotrebuje poznať našu dušu.

Stačí mu poznať našu reakciu.

Je to pomerne vydarená moderná verzia démona, ktorý neponúka večné zatratenie, ale nekonečné rolovanie.

To, že nás sociálne siete vysávajú, môžeme spoznať podľa toho, že sme po ich používaní nepokojní, podráždení, porovnávame sa s druhými, cítime závisť alebo hnev, máme nutkanie reagovať na hlúposti a uvedomíme si, že sme stratili kus času bez vedomého rozhodnutia.

Ochranná veta môže znieť:

„Moja pozornosť je moja energia a nedám ju každému hluku.“

Praktická ochrana pritom nemusí byť nijako mystická. Stačí neotvárať sociálne siete ako prvú vec ráno, nevstupovať na ne v stave emočného hladu, nepísať komentáre v hneve, prestať sledovať účty, po ktorých sa cítime horšie, a najmä si nepliesť informovanosť s každodenným kúpaním v cudzej hystérii.

VAMPIRIZMUS PROSTREDNÍCTVOM KONFLIKTU

Niektorí ľudia sa neživia pokojom.

Živia sa konfliktom.

Keď je ticho, vytvoria problém. Keď je všetko v poriadku, niečo nájdu. Keď sa nikto nehádal, hodia do miestnosti vetu ako zápalku do suchého sena a potom sa spokojne usadia uprostred požiaru, ktorý sami založili.

Robia to preto, že ich vnútorný systém pozná napätie ako domov. Pokoj je pre nich cudzí, nepríjemný a podozrivý, pretože v ňom nevedia, kým sú.

V konflikte však okamžite dostanú svoju rolu.

Môžu byť bojovníkom, obeťou, sudcom, mučeníkom, spravodlivým trestateľom alebo nepochopeným géniom. Hlavné je, aby sa niečo dialo a energia ostatných začala prúdiť ich smerom.

Konfliktný vampír potrebuje reakciu.

Najväčším darom, ktorý mu môžeme dať, je vstúpiť do hádky a začať dokazovať, že máme pravdu. Najväčším sklamaním je zostať pokojný, stručný a vecný.

Ochranné vety môžu znieť:

„Toto nebudem riešiť v kriku.“

„Keď chceš hovoriť vecne, môžeme pokračovať.“

„Ak chceš hádku, bezo mňa.“

„K téme sa vrátim, keď ju prestaneš používať ako zbraň.“

Konfliktný človek často nehľadá riešenie.

Hľadá arénu.

Nemusíme do nej vstúpiť iba preto, že nám otvoril bránu.

VAMPIRIZMUS PROSTREDNÍCTVOM SÚCITU

Súcit je krásna a potrebná vlastnosť, no bez hraníc sa môže zmeniť na energetickú kanalizáciu.

Človek počúva, chápe, drží, pomáha, ospravedlňuje, znáša, zachraňuje a nesie, zatiaľ čo druhý sa nemení, iba pravidelne prichádza po ďalšiu dávku pozornosti a úľavy.

V takej chvíli si treba položiť tvrdú otázku:

Pomáham tomuto človeku rásť, alebo mu umožňujem zostať tam, kde je?

Ak po našej pomoci cíti druhý človek viac sily, väčšiu zodpovednosť a chuť niečo zmeniť, pomoc mala význam. Ak cíti čoraz väčšiu závislosť a my čoraz menšiu energiu, vzniká problém.

Súcit bez hranice nie je svätosť.

Je to otvorený kohútik.

Ochranná veta môže znieť:

„Môj súcit neznamená, že sa nechám vysať.“

NIE SOM NIEKEDY ENERGETICKÝM VAMPÍROM AJ JA?

A teraz prichádza tá časť, ktorej by sa väčšina ľudí najradšej vyhla.

Je veľmi jednoduché ukazovať na upírov okolo seba, no oveľa ťažšie je pozrieť sa na vlastné správanie a priznať si, že niekedy môžeme používať rovnaké spôsoby aj my.

Nevoláme ľuďom iba vtedy, keď máme problém?

Nehádžeme na nich svoj chaos bez toho, aby sme sa opýtali, či nás majú silu počúvať?

Nepoužívame vinu, keď niekto nechce urobiť to, čo od neho očakávame?

Neberieme druhému človeku pozornosť stále rovnakým problémom, hoci sami odmietame čokoľvek zmeniť?

Neočakávame, že nás bude niekto neustále zachraňovať?

Nepotrebujeme konflikt, aby sme cítili silu?

Netrestáme druhých mlčaním?

Nezaťažujeme ich vlastným strachom, hnevom alebo smútkom bez toho, aby sme prijali zodpovednosť za seba?

Tieto otázky neslúžia na sebabičovanie. To môžeme pokojne nechať stredoveku, ktorý mal na podobné aktivity oveľa lepšiu scénografiu.

Slúžia na uvedomenie.

Každý človek môže niekedy brať viac energie, než dáva, najmä keď sa nachádza v bolesti, strachu, šoku, samote alebo zúfalstve. To je ľudské a v zdravých vzťahoch sa obdobia podpory prirodzene striedajú.

Problém nastáva vo chvíli, keď sa z jednostranného odberu stane trvalý spôsob života.

Zrelá veta znie:

„Potrebujem pomoc, ale nechcem z teba urobiť svoj zdroj.“

Ešte zrelšia otázka je:

„Máš teraz kapacitu ma počúvať?“

Táto jediná otázka by zachránila polovicu priateľstiev, tretinu vzťahov a veľkú časť ľudstva pred predstieraním, že počúva, zatiaľ čo v duchu hľadá únikovú cestu cez najbližšie okno.

KRÁTKY RITUÁL PO ŤAŽKOM KONTAKTE

Po náročnom kontakte netreba vždy pripravovať veľkú ceremóniu, zapaľovať dvadsať sviečok a zháňať bylinu, ktorá kvitne iba počas modrého mesiaca na ľavej strane karpatského svahu.

Niekedy stačí jednoduchý návrat k sebe.

Postavte sa pevne na zem, uvedomte si chodidlá, uvoľnite čeľusť a niekoľkokrát pomaly vydýchnite. Otvorte a zatvorte dlane, aby ste znovu pocítili vlastné telo a prítomnosť.

V duchu povedzte:

„Cudzie vraciam cudziemu. Svoje beriem späť k sebe.“

Predstavte si, že všetky cudzie očakávania, nite, háčiky a napojenia odchádzajú z vášho priestoru, nie s hnevom ani túžbou potrestať druhého človeka, ale pokojne a presne, pretože každý má niesť to, čo patrí jemu.

Potom povedzte:

„Moja energia patrí mne. Moja pozornosť patrí mne. Moja os patrí mne.“

Napokon sa rozhliadnite okolo seba a pomenujte tri veci, ktoré vidíte.

Stôl.

Dvere.

Svetlo.

Tým sa vraciate do prítomnosti, nie do spomienky, starej hádky ani cudzieho emocionálneho poľa.

Späť k sebe.

ČO SA TEDA NEZMESTILO DO JEDNODUCHÉHO OBRAZU UPÍRA?

Predovšetkým to, že energetický vampirizmus nie je iba príbehom o upírovi, ale aj o dverách, ktoré v sebe nechávame otvorené.

Je o háčikoch, prostredníctvom ktorých nás niekto zachytí, o šnúrach, ktoré udržiavame vlastnou pozornosťou, aj o rodinných vetách, ktoré sa tvária ako láska, no v skutočnosti rušia naše hranice.

Je o sociálnych sieťach, ktoré nepijú krv, ale pozornosť, o súcite, ktorý sa bez hraníc mení na hadicu, aj o konflikte, ktorý niektorí ľudia potrebujú rovnako ako iní kyslík.

A je aj o nepríjemnom poznaní, že niekedy môžeme druhým odoberať viac energie, než sme si ochotní priznať.

Skutočná ochrana preto nespočíva iba vo vyhlásení, že niekde tam vonku žijú energetickí upíri.

Skutočná ochrana sa začína otázkami:

Kde mám háčik?

Kde sa otváram z viny?

Kde zachraňujem druhých proti sebe?

Kde stále živím starú šnúru?

Kde odovzdávam pozornosť hluku?

Kde sa z môjho súcitu stala hadica?

A kde sa potrebujem vrátiť späť do vlastnej osi?

Vampír môže zaklopať, tlačiť, hrať divadlo, kričať, fňukať, manipulovať, mlčať alebo sa uraziť.

Ak však v nás nenájde otvorené dvere, zostane vonku.

V tom spočíva celé tajomstvo.

Netreba bojovať s každým upírom, podozrievať celý svet ani žiť v neustálom strachu z cudzej energie.

Stačí poznať svoje háčiky, hranice a vlastnú os.

Človek, ktorý pozná svoje otvorené dvere, ich totiž môže konečne zatvoriť.

Keď to urobí, niektorí ľudia sa urazia, iní odídu, začnú kričať alebo mu povedia, že sa zmenil.

A on môže pokojne odpovedať:

„Áno. Učím sa nestrácať seba.“