Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Telo a balíček karát

 

Ráno som sa zobudil zvláštnym spôsobom.

Nie v tele, ale akoby vedľa neho.

Sedel som pri posteli a pozoroval som vlastnú telesnú schránku so zvedavosťou, akú človek cíti pri pohľade na starý, verný nástroj, ktorý slúžil dlhšie, než mal, a predsa ešte stále slúži. Ležalo tam veľké telo. Takmer dvojmetrové, ťažké, opotrebované, vyžité. Sto dvadsať kíl mäsa, kostí, nervov, námahy, zanedbania, bolesti a času. Spalo pokojne. Občas sa myklo. Občas zachrápalo. Občas z neho unikol nejaký ten nočný telesný vzdor, akoby si samo pre seba pripomínalo, že je len zviera z hmoty, ktoré má svoje vlastné zákony a nehodlá sa tváriť dôstojne len preto, že svitá.

Pozeral som sa naň a premýšľal.

No, za tých skoro šesťdesiat rokov si ho teda dokántril slušne, povedal som si v duchu. A predsa ti ešte stále verne slúži. Už nie tak ako kedysi. Už sa nezdvíha ľahko, už nevládze bez následkov, už si pýta svoju daň za všetko, čo nieslo, ťahalo, prežilo a znášalo. Výkon nie je, čo býval. Ale stále je tu. Stále dýcha. Stále odpočíva, aby mohlo znova vstať a odslúžiť ďalší deň.

Najzvláštnejšie na tom bolo, že som necítil nijakú bolesť.

Samozrejme. Bolelo zničené telo, nie ja.

Vonku svitalo. Sivé ranné svetlo sa pomaly prelievalo cez okno a ukladalo sa na kožu tej spiacej telesnej hmoty. Nebolo to telo podľa predstáv módnych časopisov, a fitnes plagát by pri ňom znel ako zlý vtip, ale bolo moje. Alebo presnejšie, bolo mi pridelené. Dostal som ho do nájmu na túto fyzickú púť, kým nestratí svoje opodstatnenie a kým si ho zem nevezme späť. Ležalo nahé, tak ako vždy najradšej. Nikdy som neznášal látku na sebe. Vždy som vravel, že sa neviem nadýchnuť. Perina mohla byť, tá ešte áno, ale nič viac. Telo si chcelo aspoň v spánku zachovať ilúziu slobody.

Sedel som pri ňom ako cudzí aj vlastný zároveň.

Vedelo sa, že o chvíľu príde pes. Zobudí telo, lebo hlad je jeho najväčší zákon, najvyššia filozofia, jediná naozaj poctivá metafyzika. Hlad ráno, hlad večer, medzi tým hranie, spanie a sranie. Už je tiež dlho na tejto zemi, tak pracovať nemusí. Len bude stáť pri posteli ako nemilosrdný poslovia hmoty a pripomenie, že deň sa nezačína mystikou, ale žalúdkom.

Potom sa telo zdvihne.

Pomaly, s nevôľou, s tým krátkym odporom, aký má starý stroj voči prvému pohybu. Začne vykonávať automatické úkony, klasickú rannú údržbu. Vybaví, čo treba. Opláchne sa svetom. Urobí si kávu. Sadne si k stolíku. Vytiahne karty a vyloží tri karty.

A potom nastupujem ja.

Nie telo. Ja.

Ja sa skloním nad tie tri obrazy a začnem hovoriť. O tom, čo znamenajú. O tom, čo ukazujú. O tom, čo čaká tých ľudkov, čo to sledujú a veria, že cez tie papierové obrazy sa dá lepšie uvidieť pohyb osudu. Telo zatiaľ len sedí, drží šálku, nesie hlas, dýcha, rozpráva, pozerá. Je nástrojom. Verným, opotrebovaným, občas neposlušným, ale stále použiteľným. A keď sa tri karty dohovoria, zasa sa ponorí do víru hmotného chaosu. Do povinností, správ, telefonátov, bolestí, ľudí, drobných nepríjemností, únavy a všetkého, čo deň pýta od tela, nikdy nie od duše.

A práve v tom rannom odstupe som to pochopil.

Balíček tarotu neleží len na stole.

Balíček tarotu leží v nás.

Karty nie sú len obrázky. Sú to obleky. Šaty. Podoby, do ktorých sa duša prezlieka, keď obýva telo. Každý z nás stále nosí balíček so sebou a celý život sa prezlieka ako modelka na móle podľa toho, do akej situácie ho život hodí.

Raz je človek Pustovník, keď musí odísť od davu, zobrať si lampu a v tichu hľadať zvyšky pravdy. Inokedy je Cisár, keď musí stáť pevne, rozhodnúť a niesť poriadok. Niekedy je Blázon, keď kráča bez záruky a riskuje len preto, že ho niečo volá ďalej. Niekedy je Veža, keď sa v ňom rúca svet, ktorý považoval za pevný. Niekedy je Smrť, keď musí niečo ukončiť a nechať to zhnit v komposte života. Niekedy je Sila, keď sa neučí kričať hlasnejšie než šelma, ale položiť jej ruku na papuľu. Niekedy je Diabol, keď ho ťahá pud, závislosť, hlad, temnota a príťažlivosť vlastného pádu. Niekedy je Miernosť, keď musí zliať jed do lieku. Niekedy je Spravodlivosť, keď už nestačí cítiť a treba rezať presne. Niekedy je Mesiac, keď sa brodí hmlou a nevie, či to, čo cíti, je pravda alebo strach. Niekedy je Hviezda, keď po všetkom svinstve ešte stále dokáže veriť v jemné svetlo.

A väčšina ľudí sa zasekne len na pár kartách.

Niekto celý život hrá Obeseného a hovorí tomu láska. Niekto stále nosí Cisára a myslí si, že kontrola je charakter. Niekto ostane u Diabla a z vlastnej závislosti si spraví identitu. Niekto sa zľakne Smrti a preto roky vláči po svete zhnité vzťahy, mŕtve práce a staré verzie seba. Niekto pozná len Vežu a žije stále v páde. Niekto nosí iba Pustovníka a hovorí svojej samote múdrosť. Niekto si obliekol Milencov a zabudol, že existujú aj iné karty než tie, ktoré túžia byť videné. Niekto si zo svojej bolesti spravil Veľkňažku a sedí nad ňou ako nad tajomstvom, ktoré nikto nesmie pomenovať.

Takže áno, žijeme tarotový život, aj keď si to nechceme priznať.

Alebo presnejšie: naše telá ho žijú.

A my kráčame akoby vedľa nich. Pozorujeme ich. Učíme sa cez ne. Zbierame skúsenosti. Meníme karty. Prezliekame sa z jedného archetypu do druhého. Je to, akoby telo bola bábika, ktorú dieťa ťahá za sebou. Raz ju vláči po zemi cez prach, kamene a blato, buchoce jej hlavu o svet a vôbec si neuvedomuje, čo s ňou robí. Inokedy ju vezie v kočíku, prikryje ju, učesáva jej vlasy a dáva si pozor, aby sa jej nič nestalo. Bábika je stále tá istá. Rozdiel je len v tom, nakoľko si ten, čo ju drží, uvedomuje svoju moc.

A možno je to tak aj s nami.

Dostaneme telo. A potom ho ťaháme životom podľa toho, kto sme v danej chvíli. Alebo podľa toho, ktorou kartou sme sa práve nechali posadnúť. Niekto svoje telo zbožšťuje, akoby bolo chrámom bez konca. Niekto ho zanedbáva, akoby bolo len dočasnou handrou. Niekto ho ničí z márnivosti. Niekto z bolesti. Niekto z únavy. Niekto ho obetuje druhým. Niekto ho používa ako zbraň. Niekto ako úkryt. Niekto ako trest.

A tak prichádza tá najťažšia otázka.

Ako sa pozrieť sám na seba a vyhodnocovať, ktorou tarotovou kartou mám byť v danej chvíli, aby som svoje fyzické telo nezničil alebo aby ho nezničilo okolie?

Kedy mám byť Pustovník a odísť skôr, než ma svet roztrhá?
Kedy mám byť Cisár a urobiť poriadok, aby ma nezvalcovali cudzie nároky?
Kedy mám byť Smrť a ukončiť to, čo už len hnije a berie mi silu?
Kedy mám byť Miernosť a netlačiť na telo viac, než unesie?
Kedy mám byť Sila a nepliesť si pokoj s pasivitou?
Kedy mám byť Spravodlivosť a povedať dosť?
Kedy mám byť Hviezda a nezatrpknúť, aj keď je všetko špinavé?

Možno práve toto je najhlbšia múdrosť života. Nie poznať významy karát naspamäť, ale vedieť, ktorú z nich má v tejto chvíli obliecť telo, aby prešlo dňom a neprestalo byť obývateľné.

Lebo telo je len prenajatý dom.

A my sme tí, čo v ňom bývajú, kým svitá, kým pes čaká na raňajky, kým káva chladne na stole, kým sa vytiahnu tri karty a kým sa zasa začne ďalší deň v tomto hlučnom, hmotnom, opotrebúvajúcom svete.

Sedel som pri svojom tele a pozeral, ako pokojne spí.

A prvýkrát som necítil odpor k jeho únave, k jeho váhe, k jeho opotrebovaniu, k jeho smiešnym zvukom, k jeho starobnúcim slabostiam. Cítil som skôr tichú úctu. Nie k ideálu, ale k vernosti.

Lebo ono tu bolo celé roky.

Padalo a vstávalo.
Nieslo ma.
Mlčalo, keď som ho ničil.
Ozývalo sa, keď už nevládalo.
A stále ešte dýchalo.

Vonku už svitalo viac.

Vedel som, že o chvíľu príde pes, telo vstane, urobí svoju rannú údržbu, sadne si ku káve, vyloží tri karty a ja zas budem hovoriť o životoch iných.

Ale v to ráno som ešte chvíľu sedel vedľa svojho spiaceho tela a pozeral sa naň ako na starého verného sluhu, ktorý síce už nebeží ako kedysi, ale stále drží službu.

A v duchu som mu povedal len jedno:

Ešte chvíľu to spolu potiahneme.
Len mi daj vedieť, ktorou kartou už nikdy nemám byť.