Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Pelikán a krv života: Starý symbol, ktorý rozpráva príbeh o každom z nás

Niekedy človek narazí na symbol, ktorý na prvý pohľad vyzerá jednoducho. Vták. Niekoľko mláďat. Kvapky krvi. A predsa sa tento obraz objavuje už stovky rokov v kostoloch, kláštoroch, alchymistických knihách, hermetických spisoch, na erboch aj v tarote. Nie preto, že by naši predkovia mali zvláštnu záľubu v ornitológii, ale preto, že v ňom videli niečo oveľa hlbšie.

Tým symbolom je pelikán.

Podľa starej legendy nastal raz čas veľkého hladu. Mláďatá v hniezde slabli a nebolo ich čím nakŕmiť. Pelikán preto rozďobal vlastnú hruď a svojou krvou ich udržal pri živote. Dnes vieme, že v prírode sa nič také nedeje. Lenže symboly nikdy nevznikali preto, aby opisovali zoológiu. Symboly vznikali preto, aby opisovali človeka.

A práve preto tento obraz prežil stáročia.

Starí ľudia nevnímali krv tak, ako ju vnímame dnes. Nebola iba telesnou tekutinou. Krv bola život. Bola nositeľkou sily, vedomia, rodu, osudu a samotnej podstaty človeka. Keď teda legendárny pelikán kŕmi mláďatá krvou, v skutočnosti im nedáva potravu. Dáva im časť seba.

Ak sa pozrieme do starých kultúr, nájdeme túto predstavu takmer všade. V Egypte bola krv spojená so životnou silou. V Mezopotámii sa objavujú príbehy o bohoch, ktorí vytvárajú človeka z hliny zmiešanej s božskou krvou. Hebrejská tradícia hovorí, že život tela sídli v krvi. Starí Gréci ju považovali za nositeľku vitality a vedomia. Menili sa národy, menili sa bohovia, menili sa jazyky, ale jedna myšlienka zostávala rovnaká.

Život prebýva v krvi.

Práve preto sa z krvi stala univerzálna reč všetkých duchovných smerov.

Keď sa neskôr objavil hermetizmus, začal sa na tento symbol pozerať ešte hlbšie. Hermetické učenia nevnímali svet ako súbor oddelených vecí. Videli ho ako neustálu premenu. Všetko sa mení. Všetko prechádza z jednej podoby do druhej. Nič nové nevznikne bez toho, aby sa niečo staré nezmenilo.

Pre hermetika preto krv nepredstavuje len život samotný. Predstavuje energiu, vedomosti, skúsenosti, čas a silu, ktoré človek odovzdáva svetu.

Majster odovzdáva časť svojho života žiakom.

Rodič odovzdáva časť svojho života deťom.

Umelec odovzdáva časť svojho života svojmu dielu.

Liečiteľ odovzdáva časť svojho života službe druhým.

Pelikán sa v tejto rovine stáva obrazom človeka, ktorý tvorí niečo väčšie než je on sám. Nie preto, že musí. Pretože sa rozhodol.

Táto myšlienka sa následne objavila aj v alchýmii. Dokonca natoľko, že alchymisti vytvorili zvláštnu nádobu nazývanú Pelikán. Bola skonštruovaná tak, aby sa látka vo vnútri neustále odparovala a vracala späť do vlastného zdroja. Odparenie. Návrat. Premena. Odparenie. Návrat. Premena.

Alchymisti v tom videli obraz ľudskej duše.

Človek prechádza životom, robí chyby, učí sa, mení sa a znovu sa vracia k sebe samému. Nie však ako ten istý človek, ktorý bol na začiatku. Každý návrat ho niečo naučil. Každá skúsenosť ho niečo stála. Každá premena si vypýtala svoju cenu.

Aj preto sa pelikán stal symbolom vnútornej premeny.

Keď sa neskôr dostaneme ku Crowleymu a jeho Thoth Tarotu, narazíme na pelikána opäť. Najvýraznejšie sa objavuje na karte Cisárovnej. Nie náhodou. Cisárovná predstavuje život, plodnosť, tvorivosť, rast a schopnosť privádzať nové veci na svet. Pelikán pri nej nehovorí o utrpení. Hovorí o tvorení.

A tu sa dostávame k veľmi dôležitému rozdielu medzi kresťanským a crowleyovským pohľadom.

Kresťanský pelikán hovorí:

„Dávam zo seba, aby ste vy mohli žiť."

Crowleyho pelikán by skôr povedal:

„Moja životná sila vytvára nový život."

Nie je to mučeník. Je to tvorca.

Nie je to obeť. Je to tvorivá energia, ktorá sa premieňa na niečo nové.

A práve tu sa symbol pelikána začína dotýkať každého človeka bez ohľadu na to, či verí v hermetizmus, kresťanstvo, tarot alebo vôbec nič.

Pretože ak sa na svoj život pozrieme úprimne, zistíme zvláštnu vec.

Každý z nás celý život niečo kŕmi svojou krvou.

Nie doslova.

Svojím časom.

Svojou pozornosťou.

Svojou energiou.

Svojimi myšlienkami.

Svojimi emóciami.

Svojím životom.

Niekto kŕmi rodinu.

Niekto podnikanie.

Niekto záhradu.

Niekto svoje dielo.

Niekto svoj sen.

Niekto vlastný chrám, ktorý si celé roky stavia vo svojom vnútri.

A niekto kŕmi svoje strachy.

Pretože symbol pelikána má aj svoju temnejšiu stránku.

Starí mudrci si veľmi dobre uvedomovali, že neživíme iba to, čo milujeme. Živíme aj to, čomu venujeme pozornosť.

Človek môže roky bojovať proti svojmu strachu a pritom ho každý deň kŕmiť vlastnou energiou.

Môže nenávidieť nepriateľa a celé dni myslieť na to, čo mu urobil.

Môže sa báť choroby a venovať jej viac myšlienok než vlastnému životu.

Môže sa trápiť minulosťou a každý deň jej odovzdať ďalší kus svojej krvi.

A tak sa starý symbol pelikána mení na otázku, ktorú by si mal položiť každý človek.

Kam tečie moja krv?

V modernej reči by tá otázka znela jednoduchšie.

Kam tečie môj život?

Pretože všetko, čomu venujeme čas, rastie. Všetko, čomu dávame energiu, silnie. Všetko, čo pravidelne kŕmime, sa stáva súčasťou nášho sveta.

A potom prichádza kresťanstvo, ktoré tento symbol prijalo a dalo mu ešte ďalší rozmer. Pelikán sa stal obrazom Krista. Tak ako podľa legendy pelikán živí mláďatá vlastnou krvou, Kristus dáva svoj život za spásu ľudí. Preto sa pelikány objavovali na oltároch, kalichoch, vitrážach a kostolných maľbach po celej Európe.

Aj tu však zostáva zachovaná tá istá myšlienka.

Život sa odovzdáva, aby mohol vzniknúť nový život.

A možno práve preto tento symbol nikdy nezmizol.

Nie je totiž o vtákovi.

Nie je o krvi.

Nie je ani o náboženstve.

Je o človeku.

Je o tom, že každý z nás počas života niečo buduje, niečo živí a niečomu odovzdáva svoje roky. Niečo z našej krvi vyrastie, či si to uvedomujeme alebo nie.

Otázkou teda nie je, či niečo kŕmime.

To robíme všetci.

Skutočnou otázkou je, čo presne kŕmime svojím životom.

Pretože na konci cesty človek zistí, že z jeho krvi vyrástlo presne to, čomu ju celé roky dával. Niekedy záhrada. Niekedy rodina. Niekedy kniha, chrám alebo dielo, ktoré po ňom zostane. A niekedy len veľmi dobre vykŕmené strašidlo, ktoré si celé roky choval v pivnici vlastnej mysle.

A možno práve preto sa starý pelikán stále vracia. Sedí na stenách chrámov, ukrýva sa v tarote, pozerá z erbov a starých kníh a stále kladie tú istú otázku:

Kam dnes tečie tvoja krv?