PELIKÁN A KRV ŽIVOTA

Starý symbol, ktorý rozpráva príbeh o každom z nás

Niekedy človek narazí na symbol, ktorý na prvý pohľad pôsobí celkom jednoducho: vták skláňajúci sa nad svojimi mláďatami a niekoľko kvapiek krvi stekajúcich z jeho hrude. Napriek svojej zdanlivej jednoduchosti sa tento obraz celé stáročia objavoval v kostoloch, kláštoroch, alchymistických knihách, hermetických spisoch, na erboch aj v tarote, nie preto, že by naši predkovia prechovávali mimoriadnu záľubu v ornitológii, ale preto, že v ňom videli príbeh omnoho hlbší než obyčajné správanie vtáka.

Tým symbolom je pelikán.

Podľa starej legendy raz nastal čas veľkého hladu, počas ktorého mláďatá v hniezde slabli a nebolo ich čím nakŕmiť, preto si pelikán rozďobal vlastnú hruď a svojou krvou ich udržal pri živote. Dnes vieme, že v prírode sa nič také nedeje, no symboly nikdy nevznikali preto, aby presne opisovali zoológiu. Vznikali preto, aby prostredníctvom obrazov rozprávali o človeku, jeho strachu, sile, obete, túžbach a schopnosti odovzdať časť seba niečomu, čo ho presahuje.

Práve preto tento obraz prežil stáročia.

Staré kultúry nevnímali krv iba ako telesnú tekutinu. Bola pre ne nositeľkou života, sily, vedomia, rodu, osudu a samotnej podstaty človeka, takže keď legendárny pelikán kŕmi mláďatá vlastnou krvou, neodovzdáva im len potravu, ale časť svojho bytia.

Túto predstavu nachádzame v rozličných podobách takmer všade. V starom Egypte bola krv spojená so životnou silou, v mezopotámskych mýtoch vzniká človek z hliny zmiešanej s krvou božstva, hebrejská tradícia hovorí, že život tela prebýva v krvi, a starí Gréci ju pokladali za nositeľku vitality a vedomia. Národy, bohovia aj jazyky sa menili, no jedna myšlienka pretrvávala.

Život prebýva v krvi.

Krv sa preto stala univerzálnou rečou duchovných tradícií, obradov a symbolov, pretože predstavovala niečo, čo človek nemôže odovzdať bez toho, aby sa ho to zároveň nedotklo. Každé darovanie krvi, či už skutočné alebo symbolické, znamenalo odovzdanie časti vlastného života.

Keď sa neskôr rozvíjal hermetizmus, začal sa na tento symbol pozerať ešte hlbšie. Hermetické učenia nevnímali svet ako súbor oddelených predmetov, ale ako neustálu premenu, v ktorej všetko prechádza z jednej podoby do druhej a nič nové nemôže vzniknúť bez toho, aby sa niečo pôvodné nezmenilo.

Pre hermetika preto krv nepredstavovala iba biologický život, ale aj energiu, vedomosti, skúsenosti, čas a silu, ktoré človek odovzdáva svetu.

Majster odovzdáva časť svojho života žiakom, rodič deťom, umelec dielu a liečiteľ službe druhým. V každom z týchto prípadov sa človek stáva pelikánom, pretože niečo zo seba premieňa na život, ktorý bude pokračovať mimo neho.

Pelikán je tak obrazom človeka, ktorý tvorí niečo väčšie, než je on sám, nie preto, že je k tomu prinútený, ale preto, že sa rozhodol dať časť vlastnej sily niečomu, čo považuje za hodné pokračovania.

Táto myšlienka vstúpila aj do alchýmie, a to natoľko výrazne, že alchymisti vytvorili zvláštnu destilačnú nádobu nazývanú Pelikán. Bola skonštruovaná tak, aby sa látka vo vnútri odparovala, stúpala nahor a následne sa bočnými ramenami vracala späť do vlastného zdroja.

Odparenie, návrat a premena.

Potom znovu odparenie, návrat a ďalšia premena.

Alchymisti v tomto procese videli obraz ľudskej duše, ktorá prechádza skúsenosťami, robí chyby, učí sa, mení sa a opakovane sa vracia k sebe, nikdy však už nie ako ten istý človek, ktorý stál na začiatku. Každý návrat ju niečo naučil, každá skúsenosť ju niečo stála a každá premena si vyžiadala svoju cenu.

Pelikán sa preto stal aj symbolom vnútornej premeny, pri ktorej človek odovzdáva vlastnú starú podobu, aby mohla vzniknúť nová.

Keď sa neskôr dostaneme k Aleisterovi Crowleymu a jeho Thothovmu tarotu, nájdeme pelikána najvýraznejšie na karte Cisárovnej, čo nie je náhoda, pretože Cisárovná predstavuje život, plodnosť, tvorivosť, rast a schopnosť privádzať nové veci na svet.

Pelikán pri nej nehovorí iba o utrpení ani o sebazničení. Hovorí o tvorení, pri ktorom sa životná sila jednej bytosti premieňa na niečo nové.

Práve tu sa ukazuje rozdiel medzi kresťanským a crowleyovským pohľadom na ten istý symbol.

Kresťanský pelikán hovorí:

„Dávam zo seba, aby ste vy mohli žiť.“

Crowleyho pelikán by skôr povedal:

„Moja životná sila vytvára nový život.“

V prvom obraze vystupuje do popredia obeta a záchrana druhých, v druhom tvorivosť, plodnosť a premena energie na novú formu. Jedno však nevylučuje druhé, pretože v oboch prípadoch sa časť života odovzdáva, aby mohol vzniknúť ďalší život.

A práve v tomto bode sa symbol pelikána dotýka každého človeka bez ohľadu na to, či verí v kresťanstvo, hermetizmus, tarot alebo vôbec nič.

Keď sa totiž na svoj život pozrieme úprimne, zistíme, že každý z nás počas neho niečo kŕmi vlastnou krvou.

Nie doslova.

Kŕmime to svojím časom, pozornosťou, energiou, myšlienkami, emóciami a rokmi, ktoré už nikdy nedostaneme späť.

Niekto kŕmi rodinu, niekto podnikanie, niekto záhradu, svoje dielo, sen alebo vnútorný chrám, ktorý si buduje celé desaťročia. Všetky tieto veci rastú z toho, čo im človek odovzdáva, a nesú v sebe časť jeho života.

Nie každý však svojou krvou živí iba to, čo miluje.

Symbol pelikána má aj svoju temnejšiu stránku, pretože neživíme iba svoje deti, sny a diela. Živíme aj všetko, čomu neustále venujeme pozornosť, hoci tvrdíme, že sa toho chceme zbaviť.

Človek môže celé roky bojovať proti strachu a pritom ho každý deň kŕmiť vlastnou energiou. Môže nenávidieť nepriateľa, no venovať mu viac myšlienok než ľuďom, ktorých miluje. Môže sa báť choroby natoľko, že jej odovzdá väčšinu svojej pozornosti, alebo sa trápiť minulosťou tak dlho, až jej každý deň pridá ďalšiu časť svojho života.

Aj strachy, krivdy a nenávisť sú mláďatá, ktoré čakajú v hniezde.

Rastú z toho, čím ich kŕmime.

A preto sa zo starého symbolu pelikána rodí otázka, ktorú by si mal aspoň raz položiť každý človek:

Kam tečie moja krv?

V dnešnej reči by znela jednoduchšie:

Kam tečie môj život?

Všetko, čomu venujeme čas, rastie. Všetko, čomu dávame energiu, silnie. Všetko, čo pravidelne kŕmime svojou pozornosťou, sa skôr či neskôr stane súčasťou sveta, v ktorom žijeme.

Kresťanstvo tento starý symbol prijalo a dalo mu ďalší rozmer, keď sa pelikán stal obrazom Krista, ktorý odovzdáva vlastný život za spásu druhých. Preto sa pelikány objavovali na oltároch, kalichoch, vitrážach aj kostolných maľbách po celej Európe, pričom stále niesli tú istú základnú myšlienku.

Život sa odovzdáva, aby mohol vzniknúť nový život.

Možno práve preto tento symbol nikdy nezmizol.

Nie je totiž iba o vtákovi, krvi ani náboženstve. Je o človeku a o tom, že každý z nás počas života niečo buduje, niečo živí a niečomu odovzdáva svoje roky, či už si to uvedomuje, alebo nie.

Otázkou preto nie je, či niečo kŕmime.

To robíme všetci.

Skutočnou otázkou je, čo presne kŕmime vlastným životom.

Na konci cesty totiž človek často zistí, že z jeho krvi vyrástlo presne to, čomu ju celé roky dával. Niekedy záhrada, rodina, kniha, chrám alebo dielo, ktoré po ňom zostane, a inokedy iba veľmi dobre vykŕmené strašidlo, ktoré celé desaťročia choval v pivnici vlastnej mysle.

Možno práve preto sa starý pelikán neustále vracia, sedí na stenách chrámov, ukrýva sa v tarote, pozerá z erbov a starých kníh a bez ohľadu na dobu kladie človeku stále tú istú otázku:

Kam dnes tečie tvoja krv?