ŽIŤ V PRÍTOMNOM OKAMIHU
Človek počas života neustále vyslovuje jedno krátke slovo, do ktorého ukrýva svoje nádeje, strachy, predstavy aj presvedčenie, že skutočný život sa začne až vtedy, keď sa niečo zmení.
Chcem.
Chcem byť zdravý, mať viac peňazí, nájsť lásku, cítiť pokoj, dosiahnuť úspech, zbaviť sa strachu, odísť z miesta, na ktorom mi nie je dobre, alebo sa konečne dostať tam, kde podľa vlastných predstáv už budem môcť byť šťastný.
Na túžbe nie je nič zlé, pretože túžba dokáže človeku ukázať smer, prebudiť ho z nehybnosti a prinútiť ho vykročiť k niečomu, po čom jeho vnútro skutočne volá. Problém vzniká až vtedy, keď sa z túžby stane miesto, v ktorom začne bývať, a keď celý svoj život presunie do budúcnosti, ktorá stále ešte len prichádza.
V slove „chcem“ sa totiž môže ukrývať aj tiché priznanie:
Ešte to nemám.
Chcem pokoj, pretože ho teraz necítim. Chcem lásku, pretože sa cítim sám. Chcem dostatok, pretože svoju prítomnosť vnímam ako nedostatok. Chcem konečne žiť, pretože dnešný deň považujem iba za čakáreň pred skutočným životom.
Čím častejšie sa človek sústreďuje iba na to, čo mu chýba, tým viac sa jeho myseľ učí prehľadávať svet a nachádzať ďalšie dôkazy nedostatku. Nejde o magický trest ani o vesmír, ktorý by nevedel spracovať gramatiku, ale o jednoduchý spôsob, akým pozornosť vytvára náš vnútorný obraz sveta.
To, čo neustále hľadáme, začneme nachádzať všade.
Ak hľadáme dôvody, prečo ešte nemôžeme byť spokojní, život nám ich ochotne ponúkne celé priehrštie, pretože ľudská myseľ je v tomto mimoriadne výkonný zamestnanec a nadčasy robí aj bez príplatku.
FAX ŽELANÍ
Keď tento text vznikal pred rokmi, svet ešte poznal fax ako celkom bežný nástroj, a preto si možno túžby predstaviť ako správy, ktoré človek neustále odosiela do vlastného vnútra:
„Prosím, dajte mi to, čo ešte nemám.“
Každá ďalšia prosba potom môže byť novým potvrdením, že vytúžená vec stále nie je tu, ale niekde v budúcnosti, kam sa človek pokúša dostať.
Vzniká nekonečný kruh:
Nemám.
Preto chcem.
Raz budem mať.
No zatiaľ stále nemám.
Budúcnosť sa posúva o krok dopredu ako horizont, ku ktorému môžeme kráčať celé dni, no nikdy sa ho nedotkneme, pretože vždy zostáva presne tam, kde už nie sme.
Človek môže dosiahnuť cieľ, po ktorom túžil, no ak sa jeho vnútorný spôsob života nezmení, myseľ si takmer okamžite nájde ďalšiu podmienku.
Keď budem mať viac peňazí, budem pokojný.
Keď peniaze prídu, pokoj sa presunie k väčšiemu domu.
Keď príde dom, presunie sa k uznaniu.
Keď príde uznanie, objaví sa strach, že oň človek príde.
A tak sa život postupne mení na cestu od jednej podmienky k druhej, pričom šťastie zostáva večne odložené na neskôr.
AJ „NECHCEM“ MÔŽE ČLOVEKA DRŽAŤ V TOM, ČOM UŽ NECHCE BYŤ
Podobný mechanizmus sa môže ukrývať aj v slove „nechcem“.
Nechcem byť chorý.
Nechcem zostať sám.
Nechcem, aby sa niečo pokazilo.
Nechcem zlyhať.
Človek síce vyslovuje odmietnutie, no svoju pozornosť stále drží pri chorobe, samote, chybe alebo strachu. V mysli znova a znova vytvára obraz toho, čomu sa chce vyhnúť, kontroluje, či sa to už náhodou nepribližuje, a tým zostáva voči tomu neustále napätý.
Nie preto, že by podvedomie nepoznalo slovo „nie“, ako sa niekedy príliš jednoducho tvrdí, ale preto, že pozornosť potrebuje najskôr vytvoriť obraz toho, čo odmietame.
Keď si poviem, aby som nemyslel na červenú ružu, musím ju na okamih uvidieť.
Keď si celé dni opakujem, že nesmiem zlyhať, moja myseľ zostáva zavesená na predstave zlyhania a každú situáciu začne posudzovať podľa toho, či sa mu približujem.
Aj odmietanie nás teda môže pripútať k tomu, od čoho sa snažíme odísť.
Niekedy nie je potrebné neustále opakovať, čo nechceme.
Oveľa užitočnejšie je obrátiť pozornosť k tomu, čo môžeme urobiť práve teraz.
STAV ČAKANIA
Mnohí ľudia nežijú v tom, čo sa odohráva, ale v tom, čo raz príde.
Čakajú na uzdravenie, lásku, pokoj, peniaze, správneho človeka, vhodnejšiu chvíľu alebo deň, keď konečne prestanú mať strach a budú pripravení začať žiť.
Je to podobné, ako keby človek sedel na stanici a celé roky si predstavoval krásnu cestu, ktorú podnikne, keď raz príde jeho vlak. Vo svojej mysli už vidí krajinu, ktorou bude prechádzať, ľudí, ktorých stretne, aj pocit slobody, ktorý sa v ňom objaví, keď konečne opustí miesto čakania.
Táto predstava mu dáva nádej, potešenie a silu vydržať ďalší deň.
Vlak však stále neprichádza.
Možno preto, že stanica, na ktorej sedí, existuje iba v jeho mysli a život sa celý čas odohráva niekde úplne inde.
Čakanie na budúcnosť sa môže stať zvláštnou náhradou života. Človek má stále pocit, že k niečomu smeruje, no pritom stojí na mieste, pretože prítomný okamih odmieta ako nedostatočný a budúcnosť používa ako prísľub, ktorým si ospravedlňuje, že ešte nemusí skutočne žiť.
TRI STAVY BYTIA
V živote môžeme rozpoznať tri základné vnútorné stavy.
Prvým je:
Nemám.
Je to stav nedostatku, v ktorom človek vníma najmä to, čo mu chýba, a svoju hodnotu, pokoj či šťastie podmieňuje tým, čo sa ešte nestalo.
Druhým je:
Budem mať.
Je to vysnívaná budúcnosť, ktorá prináša nádej, no zároveň dokáže človeka udržať v čakaní, pretože všetko dôležité zostáva odložené na neskôr.
Tretím je:
Mám. Som. Je.
Tento stav neznamená, že človek vlastní všetko, po čom kedy túžil, že už nemá problémy, choroby, strach ani povinnosti. Znamená iba to, že prestal odkladať svoju existenciu na čas, keď bude život dokonalejší.
Je tu.
Dýcha.
Vníma.
Žije aj uprostred toho, čo ešte nie je vyriešené.
STAV „JE“
Keď človek na chvíľu prestane všetko naháňať, opravovať, predvídať a kontrolovať, môže sa v ňom objaviť niečo, čo bolo celý čas prekryté hlukom túžob.
Nie ďalšia snaha.
Nie prosba ani príkaz.
Iba tiché bytie.
V tomto stave nemusí predstierať, že je zdravší, bohatší, pokojnejší alebo lepší, než v skutočnosti je. Nemusí si nahovárať, že mu nič nechýba, ani popierať bolesť, strach či obyčajné životné potreby.
Jednoducho na okamih prestane vytvárať vojnu medzi tým, čo práve je, a tým, čo by podľa jeho predstáv byť malo.
Môže cítiť bolesť bez toho, aby sa stal iba bolesťou.
Môže mať málo peňazí bez toho, aby celý svoj vnútorný svet zmenil na nedostatok.
Môže túžiť po láske a súčasne neodmietať deň, v ktorom ešte neprišla.
Môže pracovať na zmene a pritom nevyhlasovať svoju prítomnosť za chybu.
Stav „je“ teda neznamená rezignáciu.
Znamená prestať bojovať so samotnou existenciou prítomného okamihu.
PREČO JE TO TAKÉ ŤAŽKÉ
Ego potrebuje pohyb, porovnávanie a cieľ, pretože prostredníctvom nich udržiava predstavu, že stále niekam smeruje a niečo buduje.
Potrebujeme zlepšovať telo, vzťah, postavenie, domov, budúcnosť aj sami seba, až sa niekedy z človeka stane večný projekt, ktorý nikdy nesmie byť dokončený, pretože by sa jeho majiteľ musel na chvíľu zastaviť a zistiť, kto vlastne zostal pod všetkými opravami.
Keď nič nenaháňame, môže sa najskôr objaviť prázdno.
Práve to nás desí.
Človek zrazu nevie, čo má robiť s tichom, v ktorom nie je ďalší cieľ, problém ani vnútorný zoznam úloh. Je zvyknutý cítiť sa živý prostredníctvom napätia, a keď napätie zmizne, myslí si, že zmizol aj život.
Lenže to nie je prázdno.
Je to ticho.
A v tomto tichu nie je minulosť, ktorú treba neustále opravovať, ani budúcnosť, ktorú treba zabezpečiť skôr, než vôbec príde.
Je v ňom iba prítomnosť.
AKO SA K PRÍTOMNÉMU OKAMIHU PRIBLÍŽIŤ
Nie je potrebný veľký rituál, odchod do kláštora ani radikálna zmena života, pretože prítomný okamih nie je ďalším miestom, na ktoré sa musíme dostať.
Už sa v ňom nachádzame.
Stačí si niekedy sadnúť bez cieľa a dovoliť si niekoľko minút, počas ktorých netreba nič vyriešiť.
Nemyslieť zámerne na to, čo bolo, ani na to, čo bude, a nevytvárať si dokonca ani novú úlohu s názvom „teraz musím správne meditovať“, pretože človek dokáže premeniť na výkon aj obyčajné sedenie na stoličke. Talent druhu je v tomto nevyčerpateľný.
Stačí sedieť.
Dýchať.
Vnímať telo, zvuky, svetlo v miestnosti a pohyb dychu.
Myšlienky môžu prichádzať. Netreba ich vyháňať ani s nimi bojovať. Stačí ich nechať prejsť bez toho, aby sme za každou okamžite utekali.
Spočiatku sa objaví nepokoj, pretože myseľ začne vyrábať naliehavé dôvody, prečo práve teraz nemáme čas iba byť. Potom možno príde krátke ticho a po ňom zvláštna jednoduchosť, pri ktorej človek zistí, že život sa odohráva aj bez jeho neustáleho riadenia.
Postupne sa tento stav môže preniesť do bežného dňa.
Do rozhovoru.
Do jedla.
Do chôdze.
Do práce.
Do chvíle pri káve, počas ktorej človek po prvýkrát naozaj cíti jej vôňu, namiesto toho, aby už v mysli riešil ďalších päť povinností.
KEĎ VECIAM PRESTANEME KLÁSŤ VNÚTORNÝ ODPOR
Veci sa niekedy nezačnú meniť preto, že ich chceme ešte silnejšie, ale preto, že ich prestaneme zvierať strachom a odporom.
To neznamená, že choroba zmizne iba preto, že sa človek upokojí, ani že peniaze prídu, keď na ne prestane myslieť. Život, žiaľ, nefunguje ako automat na duchovné poučky, do ktorého vhodíme správnu vetu a vypadne splnené želanie.
Môže sa však zmeniť spôsob, akým človek so svojou situáciou žije.
Zdravie prestane byť iba vzdialeným cieľom a začne sa prejavovať v dnešnej starostlivosti o telo.
Vzťah prestane byť predstavou o budúcom šťastí a stane sa spôsobom, akým dnes počúvame, hovoríme a dotýkame sa druhého človeka.
Peniaze prestanú byť symbolom vlastnej hodnoty a znovu sa stanú nástrojom, s ktorým možno zaobchádzať podľa reálnej situácie.
Pokoj prestane byť miestom, kam sa raz dostaneme, a stane sa krátkou medzerou medzi dvoma myšlienkami, ktorú si konečne všimneme.
Život sa totiž neodohráva v našich plánoch, hoci plány môžu byť užitočné.
Neodohráva sa ani v spomienkach, hoci minulosť nás vytvorila.
Život sa odohráva iba v okamihu, v ktorom práve dýchame.
Preto netreba celý čas naháňať tieň budúcnosti ani donekonečna opravovať minulosť, ktorá už neexistuje inak než v našich spomienkach.
Niekedy sa stačí zastaviť a na krátku chvíľu nebyť človekom, ktorý stále niečo chce, očakáva, odmieta, ľutuje alebo plánuje.
Stačí byť tým, kto je.
Nie zajtra.
Nie keď sa všetko zlepší.
Nie keď príde pokoj.
Práve teraz.