Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Rozhovor na lavičke XV.

Prečo človek stále hľadá vodcu

Muž si k starcovi prisadol s výrazom človeka, ktorý sa už priveľa dní pozeral na ľudstvo a začínal mať podozrenie, že príroda pri výrobe rozumu niekde šetrila materiálom. Na hladine vody sa triasli svetlá mesta a z diaľky vyzerali ako dôkaz civilizácie. Zblízka by to možno boli len okná, za ktorými ľudia veria ďalšiemu hlasu, ďalšej vlajke, ďalšiemu vodcovi, ďalšej pravde, ktorá im sľubuje, že už nemusia rozmýšľať sami.

Starec sedel opretý o palicu a nehľadel na muža hneď. Pozeral sa na mesto za vodou, na jeho svetlá, veže, strechy, cesty, okná a ten zvláštny pokoj, ktorým sa každá ľudská stavba z diaľky rada chváli. Lenže starec už dávno vedel, že svetlo v oknách neznamená múdrosť. Niekedy znamená len to, že niekto doma sedí pri obrazovke a čaká, kým mu niekto ďalší vysvetlí, koho sa má dnes báť a koho má dnes obdivovať.

„Dnes si priniesol sklamanie z ľudstva,“ povedal starec.

Muž sa zasmial krátko.

„To už nosím pravidelne.“

„Dnes je ťažšie.“

„Dnes rozmýšľam, prečo ľudia stále potrebujú niekoho nad sebou. Boha, vládcu, šéfa, vodcu, spasiteľa, guru, mimozemšťana, politika, kohokoľvek, kto im povie: toto je pravda, toto je nepriateľ, toto nasledujte. Prečo je človek taký stádovitý? Prečo nasleduje aj toho, kto ho klame? A prečo je schopný zomrieť za pravdu, ktorú prijal len preto, že mu ju niekto dostatočne dlho opakoval?“

Starec sa zadíval na vodu.

„Lebo sloboda je ťažšia než poslušnosť,“ povedal.

Muž mlčal. Tá veta bola jednoduchá, ale nie lacná. Práve preto trochu bolela.

„Sloboda?“ zopakoval.

„Áno. Sloboda nie je len možnosť robiť si, čo chceš. Tak si ju predstavujú deti, opití ľudia a časť dospelých, ktorí zostali duchovne v detskej izbe, len si k nej kúpili auto. Skutočná sloboda znamená niesť následky vlastného pohľadu, vlastného rozhodnutia, vlastného omylu. A to je pre veľa ľudí ťažké. Oveľa ťažšie než poslúchať niekoho, kto im povie, čo je správne.“

Muž sa oprel o lavičku.

„Takže ľudia nehľadajú vodcu len preto, že sú hlúpi.“

„Nie,“ povedal starec. „To by bolo jednoduché, a človek málokedy pokazí veci jednoducho, keď ich môže pokaziť zložito. Ľudia hľadajú vodcu aj preto, že sú unavení, vystrašení, zmätení, osamelí, nahnevaní, ponížení alebo prázdni. Vodca im dá príbeh. Povie im, kto sú. Povie im, kto je nepriateľ. Povie im, prečo trpia. Povie im, koho majú nasledovať. A hlavne im dá pocit, že už nemusia niesť celý chaos sveta sami.“

„Čiže vodca zjednoduší svet.“

„Presne. A to je veľmi lákavé. Pravda býva zložitá, nepríjemná, pomalá, často nemá ostré okraje a málokedy sa zmestí na transparent. Klamstvo je pohodlnejšie. Klamstvo príde v čižmách, postaví sa na debnu a povie: vy ste dobrí, oni sú zlí, ja vás ochránim. A dav si vydýchne, lebo zrazu nemusí rozmýšľať. Stačí patriť.“

Vietor pohol listami pri lavičke. Niekoľko ich prebehlo po chodníku ako malé suché zvieratá, ktoré nevedia, či utekajú pred niečím, alebo len nasledujú ostatné lístie, lebo keď sa hýbe dav, aj list má pocit, že ide správnym smerom.

„To je tá stádovitosť?“ spýtal sa muž.

„Áno. Ale treba ju pochopiť správne. Stádo nevzniká len z hlúposti. Vzniká aj zo strachu a z túžby patriť. Byť sám so svojou pravdou je ťažké. Byť v skupine, ktorá kričí tú istú vetu, je opojné. Človek zrazu necíti len seba. Cíti masu. A masa dáva jednotlivcovi silu, ktorú by sám nemal.“

„Aj keď tá masa ide zlým smerom.“

„Samozrejme,“ povedal starec. „Smer je často druhoradý. Dôležitejšie je, že človek nejde sám. To je na tom nebezpečné. Ľudia v skupine urobia veci, ktoré by sami často neurobili. Budú kričať, odsudzovať, útočiť, udávať, nenávidieť, niesť vlajku, hádzať kameň, alebo mlčať, keď by mali hovoriť. A večer si povedia, že len boli súčasťou niečoho väčšieho. Pekná veta. Veľmi užitočná, keď si človek nechce priznať, že na chvíľu vypol svedomie.“

Muž si prešiel rukou po brade.

„Takže človek chce patriť viac než mať pravdu?“

„Veľmi často. Pravda človeka niekedy osamostatní. Príslušnosť ho zahreje. A veľa ľudí si vyberie teplo stáda pred chladnou samostatnosťou. Aj keď to teplo horí z cudzieho domu.“

Muž sa pozrel na starca.

„A čo Boh? Lebo ľudia hľadajú aj Boha. Nie vždy vodcu v politickom zmysle. Niekedy Boha, vyššiu moc, anjelov, veľký plán, osud. Stále niekoho nad sebou.“

Starec prikývol pomaly.

„Tam treba byť opatrný. Viera sama o sebe nie je problém. Viera môže človeka otvoriť. Môže mu dať pokoru, zmysel, súcit, vnútornú os, schopnosť prežiť tmu bez toho, aby sa sám stal tmou. Boh ako tajomstvo, presah, živá otázka alebo vnútorný poriadok môže človeka prehĺbiť.“

„Ale?“

„Ale keď si človek z Boha urobí pečiatku na vlastnú pravdu, začne byť zle. Keď povie: Boh chce presne to, čo chcem ja, len s lepším osvetlením, vtedy už nejde o vieru. Vtedy si človek obliekol vlastnú vôľu do svätého kabáta. A svätý kabát je nebezpečný, lebo ľudia sa boja spýtať, kto je pod ním.“

Muž sa pousmial.

„Čiže Boh ako opora áno, Boh ako zbraň nie.“

„Presne. Viera môže človeka zjemniť. Ale keď sa z viery stane kladivo, vždy sa nájde niekto, koho treba udrieť v mene svetla. Ľudstvo má v tomto bohaté skúsenosti, žiaľ, dokumentačný materiál je krvavý.“

Na druhej strane vody zažiarili ďalšie okná. V jednom z nich možno niekto práve večeral, v inom sa hádal, v ďalšom možno počúval niekoho, kto mu s vážnou tvárou vysvetľoval, že len jeho skupina chápe pravdu a všetci ostatní sú buď slepí, zlí alebo kúpení.

„A politici?“ spýtal sa muž. „Ľudia ich obdivujú, hádajú sa kvôli nim, vkladajú do nich nádeje, nenávidia ich nepriateľov, bránia ich chyby. A pritom mnohí nerobia veci pre ľudí, ale pre seba a pre skupinu, ktorá ich do politiky dostala.“

Starec sa oprel o palicu.

„Politik je zaujímavý druh človeka. Navonok hovorí k ľudu. Prakticky musí počúvať tých, ktorí mu držia stoličku. Nie vždy, nie každý a nie rovnako, aby sme zas nevyrábali jednoduchý obraz pre jednoduché hlavy, tých je už dosť. Ale moc má svoje zákony. A človek, ktorý vstúpi do moci, veľmi rýchlo zistí, že slúžiť ľuďom je krásna veta, no slúžiť štruktúre býva každodenná povinnosť.“

„Tak prečo ich ľudia obdivujú?“

„Lebo v nich vidia silu, ktorú sami necítia. Chcú niekoho, kto urobí poriadok. Kto povie veci nahlas. Kto potrestá tých, ktorých oni potrestať nevedia. Kto za nich unesie hnev. Lenže človek, ktorý sľubuje poriadok bez svedomia, väčšinou najprv uprace slobodu.“

Muž sa nadýchol.

„To je silné.“

„A pravdivé. Ľudia často nechcú dobrého vodcu. Chcú silného otca. Niekto príde, buchne po stole, ukáže prstom, povie: toto je nepriateľ, toto je hanba, toto je naše, toto je cudzie. A časť ľudí sa cíti bezpečne. Nie preto, že by svet bol bezpečnejší, ale preto, že už má tvar. Strach dostal meno. Hnev dostal smer. A dav dostal povolenie cítiť sa spravodlivo.“

Muž chvíľu mlčal.

„Čiže klamár vyhráva, lebo dá ľuďom jednoduchý svet.“

„Áno. Klamár nevyhráva preto, že ľudia milujú lož. Vyhráva preto, že im lož často dá jednoduchší svet. A ešte lepšie, dá im v tom svete peknú úlohu. Povie im: vy ste tí dobrí, tí čistí, tí prebudení, tí verní, tí skutoční, tí jediní, ktorí chápu. A to je sladké. Človek znesie veľa lží, ak mu pritom niekto povie, že je výnimočný.“

„Najnebezpečnejšia lož je tá, v ktorej sa človek cíti dôležitý,“ povedal muž.

Starec prikývol.

„Presne. Lož, ktorá človeka ponižuje, má ťažšiu prácu. Lož, ktorá mu dá korunu, má dvere otvorené. Aj keď je tá koruna z papiera a niekto ju vystrihol v pivnici propagandy.“

Muž sa zasmial, ale oči mu zostali vážne.

„A prečo sú ľudia schopní zomrieť za pravdu, ktorú im niekto podsunul?“

Starec zdvihol pohľad od vody.

„Pretože keď sa názor stane identitou, človek už nebráni názor. Bráni seba. Ak mu povieš: možno sa mýliš, nepočuje otázku. Počuje útok. Ak mu ukážeš trhlinu v jeho pravde, necíti premýšľanie. Cíti ohrozenie. Lebo tá pravda mu už nesedí v hlave. Sedí mu v kostiach, v mene, v skupine, v hanbe, v hrdosti, v potrebe patriť. A človek bude niekedy radšej brániť lož, ktorá mu dala tvár, než pravdu, ktorá by mu ju rozbila.“

Muž ticho prikývol.

„Takže človek môže zomrieť za niečo, čo nikdy poriadne nepreskúmal.“

„Áno,“ povedal starec. „Ak mu predtým povedali, že bez toho nebude nikým. To je strašná vec. Najprv človeku zoberieš vlastné oči. Potom mu dáš vlajku. Potom mu povieš, že zomrieť za ňu je najvyššia česť. A on možno naozaj zomrie. Nie za pravdu. Za príbeh, ktorý mu dovolil prestať byť sám sebou.“

Nad vodou sa na chvíľu prehnal vietor. Svetlá mesta sa roztriasli, akoby sa aj ony hanbili za to, koľkokrát už človek nazval vlastné zotročenie vznešeným slovom.

„A čo tí, čo hľadajú mimozemských vládcov?“ spýtal sa muž po chvíli. „Galaktické rady, vyššie bytosti, mimozemské civilizácie, ktoré vraj prídu a spravia poriadok. Ľudia hľadajú vládcov už aj vo vesmíre. Len neviem, čo by robili, keby naozaj prišli.“

Starec sa zasmial ticho.

„Najprv by sa pohádali, či sú to bohovia, démoni, investičná príležitosť alebo dôkaz, že ich skupina mala celý čas pravdu.“

Muž sa rozosmial.

„To je presné.“

„Ľudia nehľadajú mimozemských vládcov vždy preto, že by boli pripravení na vesmír,“ pokračoval starec. „Často len dúfajú, že zhora príde niekto, kto za nich prevezme zodpovednosť. Niektorí nechcú poznanie. Chcú nadriadeného z hviezd. Len s lepšou technológiou a menším daňovým úradom.“

„Čiže stále ten istý vzorec.“

„Áno. Boh, vodca, mimozemšťan, guru, strana, národ, ideológia. Meno sa mení. Hlad zostáva. Hlad po tom, aby niekto povedal: neboj sa, toto je pravda, týmto smerom choď, títo sú naši, tamtí sú nepriatelia, a ak budeš poslušný, budeš patriť.“

Muž sa pozrel na starca.

„A čo autority v bežnom živote? Šéfovia, učitelia, duchovní vodcovia, ľudia, ktorých druhí obdivujú?“

„Autorita sama o sebe nie je zlá,“ povedal starec. „Bez autority by sa človek musel všetko učiť od začiatku a ľudstvo by ešte stále skúšalo, či sa dá jesť oheň. Dobrá autorita skracuje cestu. Učiteľ môže viesť. Majster môže ukázať remeslo. Rodič môže chrániť. Vodca môže organizovať. Problém začína vtedy, keď autorita nechce, aby si vyrástol.“

Muž zdvihol oči.

„Ako to myslíš?“

„Dobrý učiteľ chce, aby si raz videl sám. Zlý učiteľ chce, aby si sa k nemu stále vracal po povolenie vidieť. Dobrý vodca nechce stádo na kolenách. Chce ľudí, ktorí vedia stáť. Zlý vodca potrebuje, aby si sa bez neho bál. Lebo človek, ktorý sa bojí byť bez vodcu, je ľahko ovládateľný.“

„Čiže rozdiel je v tom, či ma autorita zväčšuje alebo zmenšuje.“

„Presne. Dobrá autorita ťa učí niesť vlastnú chrbticu. Zlá autorita ti ponúkne svoju a potom ti účtuje nájom.“

Muž sa pousmial.

„To je škaredé.“

„Ale ekonomicky presné,“ povedal starec. „A dnes sa predáva všeličo. Spása, istota, pravda, úspech, osvietenie, ochrana, identita, národná hrdosť, duchovný postup, večná mladosť, správny názor. Človek si môže kúpiť aj pocit, že konečne patrí medzi tých, čo vedia. Lenže skutočné poznanie málokedy robí človeka nafúkaným. Skôr ho trochu stíši. Keď niekto každou vetou kričí, že vlastní jedinú pravdu, väčšinou nevlastní pravdu. Len má strach, že bez nej by bol malý.“

Muž sa zadíval na listy pri nohách.

„Takže potreba obdivovať môže byť aj útek od seba.“

„Často. Keď človek niekoho obdivuje zdravo, inšpiruje sa. Vidí kvalitu, múdrosť, silu, remeslo, odvahu. Povie si: toto je dobré, chcem sa učiť. Ale keď obdiv prerastie do pokľaknutia, človek odovzdá vlastný úsudok. Už sa nepýta, či ten druhý hovorí pravdu. Pýta sa, ako to obhájiť, aby sa jeho idol nezašpinil.“

„To vidno všade.“

„Áno,“ povedal starec. „V politike, v náboženstve, v duchovne, v rodine, vo vzťahoch, v práci. Ľudia niekedy neobdivujú človeka. Obdivujú obraz, ktorý si o ňom vytvorili. A keď realita ten obraz poškriabe, nezačnú hneď vidieť. Začnú obraz chrániť. Lebo doň vložili príliš veľa vlastnej nádeje.“

Muž sa zamračil.

„Takže preto obhajujú aj klamárov.“

„Áno. Keď si niekto postavil vnútorný chrám okolo cudzieho človeka, neprizná ľahko, že na oltári sedí obyčajný obchodník so sľubmi. Musel by priznať, že sa nechal oklamať. A to je pre ego často horšie než zostať oklamaný. Človek radšej pridá ďalšiu lož, než by priznal prvú.“

Starec sa odmlčal. Muž cítil, že rozhovor sa dotkol niečoho hlbšieho než len politikov a davov. Dotkol sa tej malej miestnosti v človeku, kde si každý tajne uchováva svoje modly, aj keď ich navonok nazýva skúsenosťou, vkusom alebo zdravým rozumom.

„Lenže nie každé vedenie je stádo,“ povedal muž po chvíli. „Človek sa predsa učí. Vstúpi do školy, kurzu, skupiny, spoločenstva. Pridá sa k ľuďom, ktorí riešia podobnú vec. To predsa nemusí byť slepota.“

„Nemusí,“ prikývol starec. „A je dobré to povedať jasne, lebo ľudia radi zoberú jednu vetu a urobia z nej kladivo na všetko. Nie každé nasledovanie je zlé. Človek sa učí od tých, ktorí prešli kus cesty pred ním. To nie je poníženie. To je prirodzené učenie. Problém nezačína tam, kde človek vstúpi do školy, kurzu alebo spoločenstva. Problém začína tam, kde prestane myslieť a začne len opakovať.“

Muž prikývol.

„Čiže rozdiel je medzi stádom a spoločenstvom.“

„Presne. Stádo je skupina, kde človek odovzdá vlastné myslenie. Spoločenstvo je skupina, kde ho rozvíja. Stádo chce rovnaký krik. Spoločenstvo unesie otázku. Stádo trestá pochybnosť. Spoločenstvo ju vie použiť ako nástroj učenia. Stádo potrebuje nepriateľa, aby držalo pokope. Spoločenstvo drží pokope záujem, práca a cesta.“

„A učiteľ?“

„Dobrý učiteľ nechce stádo,“ povedal starec. „Chce ľudí, ktorí sa naučia vidieť. Na začiatku možno kráčajú za ním, lebo cestu ešte nepoznajú. Ale cieľom nie je, aby za ním kráčali navždy ako húsky po dvore. Cieľom je, aby raz vedeli kráčať aj sami a nerozsypali sa pri prvej križovatke.“

Muž sa pousmial.

„Takže kurz nie je klietka.“

„Kurz je dielňa,“ povedal starec. „Aspoň dobrý kurz. Človek tam nejde odovzdať hlavu do úschovne. Ide si cibriť zrak, remeslo, vnímanie, jazyk, schopnosť rozlíšiť obraz od vlastnej projekcie. Zdravé vedenie učí človeka vidieť. Nezdravé vedenie chce, aby videl iba cez vodcu.“

Muž si tú vetu nechal prejsť hlavou.

„To je použiteľné.“

„Malo by byť. Lebo skupina môže človeka zmenšiť na súčasť davu, alebo ho podržať, kým sa učí stáť pevnejšie. Rozdiel je v tom, či v nej človek stráca vlastné oči, alebo si ich konečne otvára.“

„A kde sú v tom karty?“ spýtal sa muž. „Lebo aj ku kartám môže človek prísť ako k autorite. Povedz mi, čo mám robiť. Povedz mi, čo bude. Povedz mi pravdu, lebo ja už neviem rozlíšiť vlastný hlas od strachu.“

Starec sa pozrel na jeho ruky.

„Práve preto majú karty zmysel,“ povedal. „Nie preto, aby človeku nasadili nového pána, ale preto, aby mu pomohli rozlíšiť, čo sa v ňom a okolo neho naozaj deje. Dobrý výklad nie je rozkaz. Je to obraz. Ukáže, kde človek stojí, čo naňho pôsobí, čo si nechce priznať, kde sa bojí, kde dúfa, kde sa klame a kde má priestor urobiť krok.“

„Čiže karty neberú človeku zodpovednosť.“

„Nemali by,“ povedal starec. „Dobrý výklad človeka nezmenšuje. Naopak, pomáha mu znova sa v sebe zorientovať. Niekedy človek nepríde preto, že chce poslúchať. Príde preto, že je unavený vlastným chaosom a potrebuje, aby sa pred ním rozložil obraz, v ktorom sa konečne uvidí jasnejšie.“

Muž prikývol.

„Takže čarodejník nie je vodca stáda.“

„Nie. Aspoň by nemal byť,“ povedal starec. „Čarodejník má byť skôr ten, kto podrží lampu nad miestom, kde človek práve stojí. Neodžije za neho život, ale môže mu ukázať, kadiaľ sa dá prejsť bez toho, aby stále narážal do tej istej steny. A keď sa človek vráti na ďalší výklad, nemusí to byť slabosť. Niekedy sa vracia preto, že život sa hýbe, situácie sa menia a človek potrebuje nový obraz na ďalšom úseku cesty.“

„Čiže problém nie je v tom, že človek príde po radu.“

„Nie,“ povedal starec. „Problém by bol až vtedy, keby sa vzdal vlastných očí. Rada má človeka narovnať, nie pripútať. Výklad má pomôcť vidieť, nie slepo kráčať za tým, kto ho vykladá.“

Muž si tú vetu zapamätal.

„A čo má človek robiť, aby nespadol do stáda? Neveriť nikomu?“

Starec pokrútil hlavou.

„Nie. To je len opačná hlúposť. Neveriť nikomu je často len zranenie prezlečené za múdrosť. Človek má veriť opatrne. Má počúvať, ale neodovzdať uši. Má obdivovať, ale nepokľaknúť. Má sa učiť, ale nedať nikomu kľúče od vlastného svedomia.“

„A keď nájde dobrého vodcu?“

„Dobrý vodca nepotrebuje, aby si sa pred ním zmenšil,“ povedal starec. „Dobrý učiteľ nepotrebuje, aby si zostal dieťaťom. Dobrý Boh nepotrebuje, aby si vypol dušu. A dobrý výklad kariet nepotrebuje, aby si sa vrátil zajtra po ďalšie povolenie žiť.“

Muž mlčal.

„Takže problém nie je v tom, že človek niekoho nasleduje.“

„Nie vždy. Človek sa môže učiť od múdrejších, kráčať s druhými, prijať vedenie, mať vieru, dôverovať, patriť. Problém začína vtedy, keď kvôli tomu prestane vidieť. Keď prestane niesť zodpovednosť. Keď začne hovoriť: ja nič, to vodca. Ja nič, to skupina. Ja nič, to viera. Ja nič, to rozkaz. Ja nič, to pravda. Človek miluje vety, ktoré ho oslobodia od vlastného svedomia. A práve tie bývajú najnebezpečnejšie.“

Vietor znova pohol listami. Jeden sa zdvihol, zatočil sa vo vzduchu a spadol späť na chodník, akoby si na chvíľu myslel, že vie lietať, a potom si spomenul, že je len list. Aj ľudia to tak mávajú. Chvíľu ich nesie dav a myslia si, že stúpajú. Potom dopadnú, len často na niekoho iného.

„Takže hlavná veta?“ spýtal sa muž.

Starec sa oprel o palicu.

„Človek často nehľadá pravdu. Hľadá niekoho, kto mu dovolí prestať hľadať.“

Muž pomaly prikývol.

„A druhá?“

„Sloboda je ťažšia než poslušnosť. Preto človek tak často hľadá pána a potom ho nazve vodcom, Bohom, pravdou alebo osudom.“

Muž sa zadíval na mesto. Svetlá sa triasli na vode a vyzerali ako malé istoty, ktoré by stačilo chytiť do ruky. Lenže voda nedrží nič pevne. Iba odráža.

„A najhorší pán?“ spýtal sa.

Starec sa naňho pozrel.

„Najhorší pán nie je ten, ktorý stojí nad tebou. Najhorší pán je ten, ktorého si si nasťahoval do hlavy a ešte mu hovoríš moja pravda.“

Muž dlho mlčal. Potom vstal pomaly, ako človek, ktorý neodchádza s odpoveďou ľahkou, ale s odpoveďou, ktorá mu bude ešte chvíľu chodiť po dome a skúšať kľučky.

„Tak dovtedy,“ povedal.

„Dovtedy,“ prikývol starec.

Muž odišiel po chodníku. Listy mu šuchotali pod nohami a z mesta za vodou stále prichádzalo svetlo, akoby tam ľudia v oknách práve nerobili to, čo robia celé dejiny: hľadali niekoho, kto im povie, čo je pravda, koho majú nasledovať a koho sa majú báť.

Starec zostal sedieť pri vode, s palicou opretou o koleno. Vedel, že človek je tvor zvláštny. Túži po slobode a zároveň sa jej bojí. Chce pravdu, ale často dá prednosť príbehu, v ktorom vyzerá lepšie. Chce Boha, ale niekedy len preto, aby nemusel počúvať vlastné svedomie. Chce vodcu, ale potom sa čuduje, že vodca chce viesť aj tam, kam by slobodný človek nikdy nešiel.

A možno práve tam, v tichu medzi lampou a vodou, zostala jednoduchá pravda večera: že nasledovať niekoho nie je hriech, ak človek pri tom nestratí vlastné oči. Že obdiv nie je problém, ak sa nezmení na pokľaknutie. Že viera môže človeka zdvihnúť, ale môže ho aj oslepiť, keď ju použije ako zámok namiesto dverí. Že vodca, ktorý potrebuje stádo, sa nebude nikdy tešiť z človeka, ktorý sa narovná.

Stádo sa nevedie k pravde.

Stádo sa vedie tam, kam niekto potrebuje.

A človek sa stáva slobodným až vtedy, keď dokáže uprostred spoločného kriku počuť vlastné svedomie a nezľaknúť sa, že zrazu nestojí v dave, ale sám pred sebou.