Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Rozhovor na lavičke XVIII.

Tarot, Biblia a Robov Tarot

Muž si k starcovi prisadol opatrnejšie než inokedy. Nie preto, že by ho bolelo telo, ani preto, že by sa bál otázky. Skôr preto, že dnes priniesol tému, okolo ktorej ľudia zvyknú chodiť s tvárou sudcu, aj keď v rukách nemajú nič viac než zdedený strach, pár viet vytrhnutých z kontextu a istotu človeka, ktorý si myslí, že keď niečo odsúdi dosť nahlas, už tomu nemusí rozumieť.

Nad vodou sa rozlieval večer. Mesto za ňou svietilo tým svojím starým pokojom, ako keby v jeho domoch práve nikto neviedol tichý spor medzi vierou a strachom, medzi otázkou a zákazom, medzi túžbou vidieť jasnejšie a obavou, že už samotné pýtanie sa je hriech. Svetlá sa triasli na hladine a starý muž sedel opretý o palicu, akoby už dávno vedel, že niektoré témy sa nedajú vyriešiť krikom. Treba ich položiť na lavičku a nechať ich chvíľu dýchať.

„Dnes si priniesol náboženstvo,“ povedal starec.

Muž sa pousmial.

„Skôr tarot.“

„To je v očiach mnohých ľudí skoro to isté, ako keby si do kostola priviedol kozu v čiernom plášti.“

Muž sa zasmial, ale len krátko.

„A práve o tom chcem hovoriť. Keď ľudia počujú slovo tarot alebo čarodejník, hneď si predstavia veštenie budúcnosti. Že niekto sedí pri sviečke, mieša karty, vyťahuje osud z hmly a hovorí človeku, čo sa stane. A preto sa mnohí kresťania kariet boja. Biblia predsa varuje pred veštením, čarovaním a vyvolávaním duchov.“

Starec prikývol.

„Áno. A netreba sa tváriť, že to tam nie je. V knihe Deuteronómium sa píše: Nech sa u teba nenájde nik, kto by veštil, čaroval alebo vykladal znamenia. To je tvrdá veta. A kto ju chce brať vážne, má na to právo. Lenže práve preto ju netreba používať ako palicu na všetko, čo má obraz, symbol alebo otázku. Treba sa spýtať, proti čomu presne tá veta stojí.“

Muž sa zadíval na vodu.

„Proti kartám?“

„Nie tak rýchlo,“ povedal starec. „Proti snahe ovládnuť budúcnosť. Proti tomu, aby človek cez skryté sily, rituály, duchov, mágiu alebo tajné poznanie chcel dostať pod kontrolu to, čo mu nepatrí. Proti tomu, aby prestal niesť vlastné rozhodnutie, prestal používať svedomie, rozum a vieru, a začal si kupovať istotu tam, kde má stáť ako človek.“

Muž prikývol.

„Čiže problém nie je samotný obraz.“

„Presne. Biblia sa tam nestavia proti tomu, aby človek premýšľal nad svojím životom. Nestavia sa proti obrazu, príbehu, podobenstvu ani symbolu. Biblia sama je plná obrazov, snov, znamení, púšte, vody, ohňa, stromov, anjelov, hadov, kráľov, prorokov a podobenstiev. Keby Boh nemal rád obrazy, ľudstvo by dostalo len účtovnú tabuľku prikázaní, a to by bola ešte nudnejšia civilizácia než táto, hoci sa usiluje statočne.“

Muž sa pousmial.

„Takže Biblia nevaruje pred tým, že človek uvidí obraz a rozmýšľa nad ním.“

„Nie. Varuje pred tým, keď človek chce cez tajnú moc obísť Boha, svedomie, zodpovednosť a slobodu. Ak človek príde a povie: povedz mi budúcnosť, aby som nemusel žiť slobodne, to je nebezpečné. Ak príde a povie: pomôž mi lepšie pochopiť, čo sa v mojom živote deje, aby som sa vedel rozhodnúť poctivejšie, to je už iná vec. Rozdiel je jemný, ale dôležitý. Ľudia jemné rozdiely neradi, lebo sa s nimi horšie bije po hlave.“

Suché listy pri lavičke sa pohli a chvíľu šuchotali po chodníku. V diaľke sa ozval smiech, potom utíchol. Večer sa znovu poskladal do ticha.

„Ale Biblia pozná aj losovanie,“ povedal muž. „Nie?“

„Pozná,“ prikývol starec. „V starovekom Izraeli sa spomínajú Urim a Tumim. Nebolo to moderné veštenie, ako si ho predstavujú ľudia pri blikajúcej reklame na zázračný výklad za päť minút. Bolo to skôr posvätné hľadanie smeru v dôležitej chvíli. A v Novom zákone apoštoli po Judášovej smrti losovali medzi dvoma mužmi, aby vybrali toho, kto zaujme jeho miesto. Pomodlili sa, hodili los a los padol na Mateja.“

Muž sa zamyslel.

„Takže los nebol chápaný ako veštenie budúcnosti.“

„Nie v tom zmysle, pred ktorým Deuteronómium varuje. Nešlo o to ovládnuť zajtrajšok. Išlo o rozhodnutie v prítomnosti. O zastavenie, modlitbu, rozpoznanie smeru. Samozrejme, niekto z toho môže urobiť lacnú výhovorku a povedať: aha, tak môžem veštiť všetko. Nie. Človek je majster v tom, že z dverí urobí dieru v plote. Ale princíp je zaujímavý. Biblia zakazuje magické ovládanie budúcnosti, no zároveň pozná chvíle, keď človek pomocou znaku, losu alebo posvätného aktu hľadá smer rozhodnutia.“

Muž sa pozrel na starca.

„A tu vstupuje Robov Tarot.“

„Áno,“ povedal starec. „Ale treba to povedať veľmi čisto. Robov Tarot nestojí na tvrdení, že človek ukradne budúcnosť z Božej ruky a položí ju na stôl ako hotový rozsudok. Nestojí na vyvolávaní duchov. Nestojí na tom, že karta má človeku nahradiť vieru, svedomie, rozum alebo zodpovednosť. Robov Tarot je práca s obrazom situácie.“

Muž sa naklonil bližšie.

„Obrazom situácie?“

„Áno. Karta je scéna. Nie príkaz. Nie osudová pečať. Nie temný list z nejakej zakázanej pošty. Je to obraz, cez ktorý sa človek pozrie na to, čo sa v jeho živote deje. Vidí cestu, rozhodnutie, napätie, konflikt, strach, nádej, vyčerpanie, obnovu, koniec jednej etapy alebo začiatok druhej. Tak ako človek môže v podobenstve pochopiť pravdu o sebe, môže aj v karte uvidieť obraz vlastného deja.“

Muž chvíľu mlčal.

„A čo keby sme kartu prirovnali k obrazu?“ spýtal sa napokon. „K obrazu v galérii alebo k obrazom svätých v kostoloch? Veď aj tam sú postavy v nejakej situácii. Majú gestá, predmety, svetlo, výraz, dej. Aj tie obrazy sa dajú čítať.“

Starec prikývol.

„To je veľmi dobré prirovnanie. Človek vojde do kostola a vidí obraz svätého. Jeden drží knihu, druhý meč, tretí kríž, štvrtý má ranu, piaty pohľad zdvihnutý k nebu. Nikto rozumný nepovie, že ten obraz sám je Boh. Ale obraz môže človeku pripomenúť vieru, utrpenie, odvahu, pokoru, pokušenie alebo cestu. Obraz nevládne človeku. Obraz mu ukazuje niečo, čo môže rozpoznať.“

„Čiže obraz svätého nie je modla, ak ho človek chápe správne.“

„Presne,“ povedal starec. „Problém nie je v obraze. Problém je v tom, čo z neho človek urobí. Ak sa k obrazu správa ako k Bohu, pomýlil si nástroj s cieľom. Ale ak sa cez obraz zastaví, zamyslí a pochopí niečo o sebe alebo o svojom živote, obraz splnil svoju úlohu.“

„A karta?“

„Karta v Robovom Tarote funguje podobne,“ povedal starec. „Nie je pán. Nie je modla. Nie je proroctvo vytesané do osudu. Je to obraz situácie. Scéna. Keď sa človek na ňu pozrie, číta postoj, napätie, smer, vzťah postáv, začiatok, koniec, zápas, nádej alebo slepé miesto. Tak ako sa dá čítať obraz v galérii, dá sa čítať aj karta. Nie preto, aby človek ovládol budúcnosť, ale aby lepšie pochopil prítomnosť.“

Muž prikývol.

„Čiže rozdiel nerobí len to, či je obraz na stene alebo na karte.“

„Presne. Obraz v kostole, obraz v galérii aj karta môžu človeka zastaviť pred scénou, v ktorej sa dá niečo rozpoznať. Rozdiel nerobí papier, plátno alebo stena. Rozdiel robí úmysel, s akým sa človek pozerá. Ak niekto chce obraz použiť ako modlu, pokazí aj svätý obraz. Ak niekto chce kartu použiť na strašenie a ovládanie druhých, pokazí kartu. Ale ak človek číta obraz poctivo, s rozumom, svedomím a úctou k slobode človeka, potom sa nebojí obrazu. Bojí sa skôr toho, čo by v sebe mohol uvidieť.“

„To je vlastne jednoduché.“

„Jednoduché veci bývajú najťažšie,“ povedal starec. „Lebo ľudia radšej uveria veľkému strašiakovi než malej presnej pravde. Obraz nie je nebezpečný tým, že existuje. Nebezpečný sa stáva až vtedy, keď z neho človek urobí pána namiesto zrkadla.“

Muž sa znova zadíval na vodu. Svetlá mesta sa v nej rozmazávali a skladali, ako keby aj hladina vedela, že obraz nikdy nie je len vec. Obraz sa vždy niekam pozerá späť.

„Takže karta nepovie: toto sa určite stane.“

„Nie. Robov Tarot nemá človeku zobrať slobodu. Skôr mu má ukázať, kde práve stojí. Keď človek lepšie vidí, čo sa deje teraz, môže sa rozhodovať vedomejšie. Budúcnosť nevzniká z kariet. Budúcnosť vzniká z rozhodnutí, ktoré človek robí dnes, z jeho charakteru, zo situácie, do ktorej vstupuje, z okolností, ktoré ho ovplyvňujú, a z toho, či kráča slepo alebo s otvorenými očami.“

„Čiže výklad nie je rozkaz.“

„Nie. Dobrý výklad nie je rozkaz. Je to rozhovor nad obrazom. Človek neprichádza preto, aby mu niekto vzal život z rúk. Prichádza preto, že niekedy nevidí jasne. Je unavený, zranený, zmätený, zatlačený emóciami alebo vlastnými strachmi. Karta mu pomôže zastaviť sa a pozrieť sa na vec zvonka. To nie je ovládanie budúcnosti. To je hľadanie jasnejšieho pohľadu.“

Muž prikývol.

„A čo veštec?“ spýtal sa. „Lebo veľa ľudí medzi veštcom a čarodejníkom nerozlišuje.“

Starec sa pousmial.

„Veštec v tej nebezpečnej predstave tvrdí, že pozná budúcnosť. Povie: toto sa stane, tento človek príde, toto ťa čaká, takto dopadne tvoj život. Také reči sú lákavé, lebo človek miluje istotu, najmä keď sa bojí. Lenže budúcnosť nikto nedrží v hrsti tak pevne, ako niektorí držia cenník.“

Muž sa zasmial.

„A čarodejník?“

„V staršom, hlbšom zmysle nie je čarodejník ten, kto vyrába osud ako klobásu v zadnej miestnosti. Je to človek, ktorý pracuje so symbolmi, obrazmi, príbehmi života, bylinami, úkonmi, slovami, hranicami a pozorovaním. Nie preto, aby vzal človeku slobodu, ale aby mu pomohol vidieť. Čarodejník nemá povedať: takto bude. Má sa spýtať: kde stojíš, čo ťa ťahá, čo prehliadaš, čo opakuješ, čo môžeš urobiť, aby si nešiel slepo.“

Muž sa zadíval na hladinu.

„Ale ľudia často chcú práve to. Povedz mi, čo bude.“

„Lebo sloboda je unavujúca,“ povedal starec. „To sme už na tejto lavičke preberali toľkokrát, že by si aj lavička mohla vypýtať honorár. Ľudia chcú vedieť, či sa vráti. Či odíde. Či zavolá. Či vyhrajú. Či ich čaká láska. Či majú zostať. Či majú utekať. A často nechcú vidieť situáciu. Chcú, aby niekto rozhodol za nich a ešte tomu dal vôňu tajomna.“

„A to je problém.“

„Je. Lebo vtedy sa karta mení na nového pána. A Robov Tarot nemá robiť z človeka poslušného čakateľa. Má mu vrátiť oči. Dobrá karta neberie slobodu. Dobrá karta zastaví človeka pred obrazom a povie: pozri sa poriadne. Nie na budúcnosť ako na hotový film. Pozri sa na prítomnosť, lebo práve z nej vyrábaš ďalšiu scénu.“

Vietor sa na chvíľu zdvihol a hladina sa roztriasla. Svetlá mesta sa rozpadli na malé prúžky, akoby aj ony ukazovali, že obraz nikdy nie je pevný, kým sa doň človek pozerá z pohybu.

„A čo kresťan?“ spýtal sa muž. „Môže prísť k takému výkladu?“

Starec sa neoponáhľal s odpoveďou.

„To záleží na jeho svedomí, viere a na tom, čo od toho čaká. Ak človek verí, že akákoľvek práca s kartami je preňho neprijateľná, netreba ho lámať. Viera nie je klinec, ktorý treba vytiahnuť kliešťami. Ale ak sa kresťan bojí len preto, že si mýli každý obraz s veštením a každého čarodejníka s tým, kto vyvoláva duchov, potom je dobré veci rozlíšiť.“

„Ako?“

„Jednoducho. Robov Tarot nemá nahradiť Boha. Nemá nahradiť modlitbu. Nemá nahradiť svedomie. Nemá človeku povedať: zabudni na vieru a poslúchaj karty. To by bolo duchovné hulvátstvo s pekným obalom. Robov Tarot môže byť pre človeka spôsob zastavenia, obrazového premýšľania, pomenovania situácie. Nie boj proti viere.“

Muž sa pozrel na starca.

„Čiže rozumný veriaci človek sa nemusí báť?“

Starec chvíľu mlčal.

„Rozumný veriaci človek sa nemusí báť obrazu, ak vie, že obraz nie je jeho Boh. Nemusí sa báť rozhovoru, ak vie, že rozhovor mu neberie svedomie. Nemusí sa báť karty, ak ju nepovažuje za modlu ani za proroctvo. Strach začína tam, kde človek nevie rozlíšiť medzi nástrojom a pánom.“

„A fanatik?“

Starec si vzdychol.

„Fanatik nechce vysvetlenie. Fanatik chce hranicu, za ktorou môže niekoho odsúdiť. Takému nevysvetlíš ani kartu, ani vieru, ani slobodu. On už má rozsudok hotový, len hľadá dôkaz. A keď ho nenájde, vyrobí si ho. Ľudstvo v tomto odbore dosahuje stabilne vysoké výkony.“

Muž sa zasmial, ale len potichu.

„Takže rešpekt.“

„Áno. Čarodejník, ktorý nerešpektuje vieru človeka, nie je múdry. Je len hladný po vlastnej dôležitosti. A veriaci človek, ktorý odsúdi všetko, čomu nerozumie, tiež nie je automaticky pevný vo viere. Možno je len pevný vo strachu. A strach sa veľmi rád prezlieka za zbožnosť, lebo potom sa mu lepšie rozkazuje.“

Muž zvážnel.

„To je tvrdé.“

„Život je tvrdší. A pravda nemusí kričať, ale nemá sa ani krčiť v kúte, lebo niekto má rád jednoduché nálepky.“

Chvíľu bolo ticho. Starý muž sa pozrel na svoje ruky, potom na vodu a pokračoval pomalšie.

„Každý, kto pracuje so symbolmi života, by mal niesť kódex,“ povedal. „Nie preto, aby vyzeral slušne na plagáte. Ale preto, že človek, ktorý pracuje so strachom, bolesťou, nádejou a otázkami druhých, má v rukách viac než len obrázky. Má v rukách chvíľu, keď je druhý človek otvorený. A otvoreného človeka možno viesť. Ale možno ho aj zneužiť.“

Muž prikývol.

„Aký kódex?“

Starec sa oprel o palicu.

„Prvý: čarodejník nepredpovedá osud ako rozsudok. Budúcnosť patrí rozhodnutiam človeka a tomu, čo presahuje človeka.“

„Druhý?“

„Čarodejník neberie človeku slobodu. Karta môže ukázať smer, napätie alebo možnosť, ale voľba zostáva na človeku.“

„Tretí?“

„Čarodejník nestraší ľudí. Strach nie je cesta k pravde. Strach je reťaz, ktorou sa dobre predáva ďalšia služba.“

Muž sa trpko pousmial.

„To by si niektorí mali nalepiť na dvere.“

„Niektorí by si to mali vypáliť do cenníka,“ povedal starec sucho. „Štvrtý: čarodejník nepredáva zázraky. Skutočné pochopenie vzniká z pozorovania života, nie z toho, že človeku nasľubuješ okamžitú spásu cez tri sviečky a päťkrát otočenú mincu.“

Muž sa zasmial.

„Piaty?“

„Čarodejník pomáha vidieť situáciu. Nerozhoduje za druhých. Nehovorí: toto musíš. Skôr pomáha človeku pochopiť, čo sa deje, aby vedel niesť vlastný krok.“

„Šiesty?“

„Čarodejník rešpektuje vieru každého človeka. Jeho práca nie je vojna proti náboženstvu. Ak niekto príde s krížikom na krku, netreba mu ho strhávať z duše. Ak niekto príde bez viery, netreba mu ju nasilu vkladať do vrecka ako leták. Človek má prísť ako človek, nie ako korisť.“

Muž zvážnel.

„A siedmy?“

„Čarodejník si pamätá, že karta je len obraz. Skutočný život sa odohráva mimo kariet. Karta môže pomôcť, ale nežije za človeka. Nerozpráva zaňho s partnerom. Neodíde zaňho z práce. Neodpustí zaňho. Nezastaví zaňho ruku, ktorá siaha po starej chybe. Len ukáže, kde tá ruka je.“

Muž dlho mlčal.

„To je vlastne dosť prísne.“

„Malo by byť. Práve preto Robov Tarot nesmie stáť na tom, čo Deuteronómium odmieta: na snahe ovládnuť budúcnosť, obísť zodpovednosť a hľadať tajnú moc nad tým, čo človeku nepatrí. Ak karta slúži ako obraz situácie, je to iný spôsob práce než veštenie osudu. Ale ak by sa z nej stal nástroj strachu, moci a predpovedí, vtedy by sa už človek dostal presne tam, pred čím Biblia varuje.“

Muž sa pozrel na starca.

„Čiže kódex nie je ozdoba.“

„Nie. Práca so symbolmi nie je hra na tajomno pre znudené ego. Symbol môže človeka otvoriť. A keď sa človek otvorí, treba byť čistý. Nie svätý. To by bolo veľa aj na ľudstvo. Ale čistý v úmysle. Nepriväzovať. Nestrašiť. Nehrať sa na Boha. Nehrať sa na majiteľa budúcnosti.“

Muž sa pozrel na vodu.

„A čo keď niekto povie, že aj tak je to veštenie?“

Starec sa pousmial.

„Nech povie. Nie každému treba dokazovať rozdiel medzi nožom v rukách chirurga a nožom v rukách zlodeja. Nástroj sám nestačí na rozsudok. Dôležité je, čo s ním človek robí, s akým úmyslom, akou rečou, akou zodpovednosťou a či druhému berie slobodu, alebo mu pomáha stáť pevnejšie.“

„Takže karta môže byť zneužitá.“

„Samozrejme. Aj Biblia môže byť zneužitá. Aj modlitba. Aj viera. Aj láska. Aj slovo pravda. Človek dokáže zneužiť skoro všetko, čo dostane do ruky, lebo tvorivosť ľudstva v oblasti pokazenia dobrých vecí je pozoruhodná. Preto nestačí pýtať sa, či niekto používa kartu. Treba sa pýtať, ako ju používa.“

Muž prikývol.

„A Robov Tarot?“

„Robov Tarot by mal stáť na jednoduchom princípe,“ povedal starec. „Nie poznať budúcnosť, ale jasnejšie vidieť prítomnosť. Nie vziať človeku rozhodnutie, ale pomôcť mu pochopiť, čo sa v jeho rozhodovaní deje. Nie vyrobiť závislosť od výkladu, ale vrátiť človeku schopnosť rozoznať vlastný príbeh.“

„Karta teda nehovorí: takto sa stane.“

„Nie. Karta sa skôr pýta: čo sa deje, čo do toho vstupuje a kam to smeruje, ak budeš pokračovať takto. To je veľký rozdiel. Lebo smer nie je rozsudok. Smer je pozvanie k vedomiu. Keď vidíš, že cesta ide do močiaru, ešte stále môžeš zastaviť. Ak ti niekto povie, že močiar je tvoj osud, urobil z teba obeť. Ak ti ukáže, že doň kráčaš, môžeš sa zobudiť.“

Nad vodou sa zotmelo. Lampáš pri lavičke vrhal svetlo na drevo, na ruky starca, na tvár muža, na listy pri ich nohách. Všetko vyzeralo obyčajne. A možno práve preto sa dalo hovoriť o veciach, ktoré ľudia radi balia do strachu a veľkých slov.

„Takže hlavná veta?“ spýtal sa muž.

Starec si pomaly prešiel rukou po brade.

„Robov Tarot nie je nástroj na predpovedanie budúcnosti ako hotového rozsudku. Je to spôsob, ako sa na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na svoj život z odstupu.“

Muž prikývol.

„A druhá?“

„Karta môže ukázať smer, napätie alebo možnosť. Ale cesta zostáva v rukách človeka.“

„A tretia?“

Starec sa pozrel na vodu.

„Karta nie je pán. Karta je obraz. A obraz sa nemá uctievať ani sa ho báť. Má sa čítať s rozumom, svedomím a zodpovednosťou.“

Muž dlho mlčal. Potom sa postavil. Nevyzeral, že by dostal jednoduchú odpoveď. Skôr dostal rozlíšenie. A rozlíšenie je ťažšie než zákaz aj než povolenie. Zákaz človeka zastaví. Povolenie ho pustí. Rozlíšenie od neho žiada, aby myslel. Čo je, ako vieme, činnosť, ktorú ľudstvo používa len v obmedzenom množstve, aby sa neopotrebovala.

„Tak dovtedy,“ povedal.

„Dovtedy,“ prikývol starec.

Muž odišiel po chodníku. Listy mu šuchotali pod nohami a mesto za vodou svietilo ďalej, akoby v ňom práve nikto nemiešal vieru so strachom, symbol s veštením, čarodejníka s podvodníkom a kartu s rozsudkom.

Starec zostal sedieť pri vode. Vedel, že ľudia sa budú báť toho, čomu nerozumejú, a občas budú rozumieť tomu, čoho by sa mali báť, príliš neskoro. Vedel aj to, že medzi vierou a obrazom nemusí byť vojna, ak človek nežiada od obrazu to, čo patrí Bohu, a nežiada od Boha, aby zaňho robil to, čo má urobiť jeho vlastné svedomie.

A možno práve tam, v tichu medzi lampou a vodou, zostala jednoduchá pravda večera: že karta nie je pán, osud ani modla. Je len obraz. A obraz môže človeka klamať, ak ho číta hladný po istote. Ale môže mu aj pomôcť, ak sa pred ním zastaví poctivo.

Nie preto, aby poznal budúcnosť.

Ale aby prestal byť slepý v prítomnosti.