Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Rozhovor na lavičke XVI.

Čo je život a čo je len odkladanie života

Muž si k starcovi prisadol s čudným výrazom. Nebol smutný, nebol vystrašený, nebol ani nahnevaný. Skôr pôsobil ako človek, ktorý celý deň sledoval, ako ľudia nosia svoj čas v deravých vreckách a ešte sa tvária, že šetria na budúcnosť. Nad vodou sa pomaly rozlieval večer a mesto za ňou svietilo tým svojím slušným klamstvom, akoby v jeho oknách nikto neodkladal život na potom, až bude viac času, viac pokoja, viac peňazí, viac odvahy, viac vhodnej príležitosti, čiže na ten nádherný deň, ktorý má v kalendári asi len vesmírny úrad pre výhovorky.

Starec sedel opretý o palicu a chvíľu sa naňho len pozeral. Suché listy pri lavičke ležali pokojne, akoby dnes ani vietor nechcel nič presúvať. Možno už aj on bol unavený z toho, ako všetko na tomto svete niekam tlačí, niekam nestíha a pritom sa tvári, že smer je to isté ako zmysel.

„Dnes si nepriniesol smrť,“ povedal starec.

Muž sa naňho pozrel.

„Nie?“

„Nie. Priniesol si čas.“

Muž sa pousmial.

„To je skoro to isté.“

„Nie,“ povedal starec. „Smrť je hranica. Čas je to, čo človek míňa, kým sa tvári, že hranica je ďaleko.“

Muž sa zadíval na vodu. Svetlá mesta sa v nej triasli, akoby sa aj ony báli, že sa raz prestanú odrážať.

„Rozmýšľam nad tým,“ povedal pomaly. „Prečo si človek myslí, že má čas. Nie tak, že by si to otvorene priznal. Nikto ráno nevstane a nepovie: som nesmrteľný, idem si urobiť kávu. Ale správa sa tak. Odkladá veci. Slová. Rozhovory. Oddych. Radosť. Pravdu. Odpustenie. Vlastný život. Hovorí: potom. Keď bude pokoj. Keď bude vhodnejší čas. Keď sa toto skončí. Keď bude viac peňazí. Keď budem pripravený.“

Starec prikývol.

„Slovo potom je najpohodlnejšia lož, akú si človek vymyslel. Neznie ako strach. Neznie ako zbabelosť. Znie rozumne. Lenže niekedy je to len elegantný spôsob, ako nežiť dnes.“

Muž si položil ruky na kolená.

„Ale človek predsa nemôže stále myslieť na to, že čas končí.“

„Samozrejme, že nemôže,“ povedal starec. „Keby si človek každé ráno naplno uvedomil, že môže večer nebyť, polovica ľudstva by sa zbláznila a druhá polovica by si kúpila motorku, opustila prácu a išla zachraňovať svoju dušu na pobrežie, kde by po troch dňoch zistila, že aj duša potrebuje peniaze na ubytovanie. Človek nemá žiť v panike z konca. Má mať koniec v sebe ako tichú hranicu. Nie ako bubon pri uchu.“

„Čiže smrť v pozadí.“

„Áno. Nie ako strašiak za dverami, ale ako pripomienka, že čas nie je nekonečná zásoba. Človek nemusí každú minútu hrdinsky objímať život, to by bolo neznesiteľné aj pre život. Stačí, keď si prestane klamať, že všetko podstatné môže odložiť na neurčité potom.“

Nad vodou preletel vták a na chvíľu rozrezal večerný pokoj. Potom sa zase stratilo všetko v tichu.

„A čo obyčajné veci?“ spýtal sa muž. „Káva, rozhovor, sedenie, smiech, ničnerobenie. Nedá sa predsa povedať ľuďom: už hodinu sedíte pri káve, ušla vám hodina života.“

Starec sa krátko zasmial.

„To by bola hlúposť v slušnom kabáte. Niekedy je práve tá hodina pri káve život. Ak sa ľudia naozaj počúvajú, smejú, oddychujú, na chvíľu sú spolu a nie iba vedľa seba, potom im nič neušlo. Naopak. Možno sa im život na chvíľu vrátil domov.“

„Tak kedy je to premrhané?“

„Keď sa človek cyklí v tom istom bahne,“ povedal starec. „Keď hodinu, deň, rok alebo celý život prežúva tú istú krivdu, tú istú závisť, tú istú potrebu mať pravdu, tú istú nenávisť, tú istú výhovorku. Oddych nie je strata času. Ticho nie je strata času. Káva nie je strata času. Ani ničnerobenie nemusí byť strata času, ak človeka vracia k sebe. Ale opakovanie vlastného väzenia, to už strata času je.“

Muž prikývol.

„Čiže nie je problém v tom, že človek chvíľu nič nerobí.“

„Nie. Problém je, keď človek robí stále niečo, len nie to, čo je živé. Čas sa nestráca len tým, že človek leží. Čas sa stráca aj tým, že behá celý deň, ale všetko v ňom je mŕtve.“

Muž sa usmial trpko.

„To je horšie.“

„Oveľa. Lebo ležiaci človek aspoň vie, že leží. Ale človek, ktorý sa celý deň ženie, odpovedá, vybavuje, platí, organizuje, presúva, kontroluje a večer nevie povedať, čo z toho malo dušu, ten sa ešte môže tváriť, že bol produktívny. Produktivita je krásne slovo. Vďaka nej sa aj prázdny deň môže obliecť do pracovného saka.“

Muž sa pozrel na mesto.

„A práca?“ spýtal sa. „Povinnosti, účty, termíny, všetky tie veci, ktoré človek robí, aby mohol dva týždne do roka oddychovať a zvyšok času sa tváriť, že je to normálne?“

Starec sa zadíval za vodu. V meste sa rozsvecovali ďalšie okná. Z diaľky to vyzeralo ako život. Zblízka to mohli byť len ľudia pri stole, unavení z práce, ktorú potrebujú, aby zaplatili dom, do ktorého sa vracajú spať, aby mohli ráno znova ísť do práce. Pekný kruh, keby nebol miestami taký podozrivo podobný pasci.

„Práca nie je nepriateľ,“ povedal starec. „Povinnosti tiež nie. Bez práce by človek nezjedol ani chlieb, ktorý predtým niekto musel upiecť, priviezť, predať a zdaniť, lebo civilizácia sa neuspokojí ani s bochníkom bez formulára. Problém nie je v tom, že človek pracuje. Problém je, keď začne veriť, že jeho život je len medzera medzi povinnosťami.“

„Medzera?“

„Áno. Ráno vstane, ide do práce, splní, zaplatí, vybaví, odpovie, opraví, donesie, odnesie, prežije týždeň, mesiac, rok, a potom dostane dovolenku, ako keby mu niekto na chvíľu vrátil kúsok jeho vlastného života. A on je za to ešte vďačný. Pozoruhodné zviera, človek. Vie si vyrobiť klietku, zaplatiť za ňu nájom a potom si pochvaľovať, že má na dva týždne otvorené dvierka.“

Muž sa zasmial bez veselosti.

„Takže sme si vytvorili systém, v ktorom stále niečo riešime.“

„Presne,“ povedal starec. „Prácu, peniaze, účty, opravy, termíny, zdravie, poistenie, dane, školy, autá, splátky, ďalšiu prácu, ďalšie peniaze, ďalšie účty. Človek sa obklopil vecami, ktoré mu mali uľahčiť život, a potom zistil, že polovicu života trávi ich údržbou. Dom potrebuje peniaze. Auto potrebuje servis. Telefón pozornosť. Práca výkon. Banka pravidelnú obeť. A duša? Tá nech si počká, kým bude čas. Teda nikdy, ale slušne povedané.“

Muž si prešiel dlaňou po brade.

„A nie je práca tiež závislosť? Nie vtedy, keď ju človek miluje. Skôr vtedy, keď ju nemá rád, ale bojí sa odísť. Povie si: čo ak inú nenájdem, čo ak nezaplatím hypotéku, čo ak sa všetko zosype. A tak zostane. Nie zo zmyslu. Zo strachu.“

Starec prikývol.

„Áno. To je jeden z najtichších druhov zajatia. Človek si myslí, že je slobodný, lebo môže ísť po práci do obchodu a vybrať si medzi dvadsiatimi druhmi jogurtu. Ale zároveň nemôže prestať robiť to, čo ho ničí, lebo nad ním visí splátka, účet, termín a predstava pádu. Moderný človek má veľa možností, ale veľmi málo priestoru. To je pôvabný trik doby. Klietka bez mreží, zato s trvalým príkazom.“

„Tak máme zahodiť prácu a povinnosti?“ spýtal sa muž.

Starec sa zatváril unavene.

„Nie. To je zase druhá hlúposť, veľmi obľúbená medzi ľuďmi, ktorí chcú byť slobodní najmä od následkov. Práca môže byť dobrá. Povinnosti sú potrebné. Chlieb sa neupečie z meditácie, strecha sa neopraví z dobrého zámeru a hypotéka, tá duchovná bytosť s nulovým súcitom, neprijíma platbu v uvedomeniach. Lenže práca má živiť život. Nemá ho zožrať. Povinnosti majú držať tvar. Nemajú človeka pochovať pod slušne uloženou kopou správnych vecí.“

Muž prikývol.

„Čiže problém nie je robiť.“

„Nie. Problém je, keď človek celý život len udržiava systém, v ktorom už nežije. Keď práca živí dom, dom chráni veci, veci vyžadujú peniaze, peniaze vyžadujú prácu, práca berie čas, čas chýba životu, a človek si nakoniec kúpi dovolenku, aby si na dva týždne pripomenul, že kedysi možno chcel aj existovať.“

Vietor pohol listami a tie sa začali šúchať po chodníku. Neutekali ďaleko. Len sa presúvali z miesta na miesto, ako ľudia v kalendári, ktorí si pomýlili pohyb so životom.

„A čo čas?“ spýtal sa muž. „Veď čas sme si vlastne vymysleli. Deň, noc, rok, kalendár. Zem sa otočí okolo Slnka, my tomu dáme čísla a zrazu máme vek, termíny, výročia, splatnosti, dovolenky, dôchodok. Nehovorím, že čas netreba. Ale nevezní nás?“

Starec sa oprel o palicu.

„Čas sme si nevymysleli úplne z ničoho. Deň a noc tu boli skôr než človek začal vyrábať kalendáre a rozpisy služieb. Rok nie je len výmysel úradníka, hoci úradník by si to možno rád pripísal do kompetencií. Zem obehne okolo Slnka, príde jar, leto, jeseň, zima. Telo starne. Rany sa hoja alebo nehoja. Deti rastú. Stromy zhadzujú listy. To je čas ako rytmus.“

„A ten druhý čas?“

„Ten druhý je čas ako remeň. Hodina výkonu. Termín. Uzávierka. Splatnosť. Produktivita. Dochádzka. Dovolenka. Dôchodok. Človek si vzal prirodzený rytmus sveta a obalil ho do systému, aby sa dalo všetko merať, riadiť, účtovať a predávať. Ako inak, veď čo neurobíme merateľným, to by mohlo začať pripomínať život.“

Muž sa zamyslel.

„Možno sme si čas nedefinovali len preto, že sme museli. Možno preto, aby sme pomenovali konečnosť.“

„Áno,“ povedal starec. „Čas je spôsob, akým človek dáva hranicu tomu, čo mu uniká. Povie: deň, mesiac, rok, narodeniny, výročie, vek, termín, koniec. Vďaka tomu vie, kde stojí. Lenže pomenovať konečnosť je jedna vec. Uväzniť sa v jej meraní je druhá.“

„Takže čas je väzenie?“

„Nie sám o sebe. Čas je rieka. Väzením sa stáva až vtedy, keď si človek začne myslieť, že jeho hodnota závisí od toho, ako rýchlo v nej pláva. Deň a noc nie sú väzenie. Ročné obdobia nie sú väzenie. Ani práca nemusí byť väzenie. Väzením sa stáva až život, v ktorom človek nemá čas byť živý, lebo stále iba dobieha vlastný rozvrh.“

Muž si vydýchol.

„Čas ako rytmus vedie. Čas ako systém väzní.“

„Presne. Čas sme nevymysleli preto, aby nás väznil. Vymysleli sme ho preto, aby sme sa nestratili. Lenže človek vie aj mapu premeniť na mreže.“

Muž sa pozrel na starca.

„Je vôbec ľudská rasa normálna? Nie je to chyba v evolúcii?“

Starec sa naňho pozrel a chvíľu mlčal.

„Chceš úprimnú odpoveď, alebo spoločensky použiteľnú?“

„Úprimnú.“

„Nie celkom,“ povedal starec. „Ale nie preto, že by bola pokazená jedným zlom. Skôr preto, že v sebe nosí staré zviera, ktoré sa naučilo báť hladu, zimy, smrti, vyhnania z tlupy a straty miesta. A potom to staré zviera posadilo za volant moderného sveta. Dalo mu bankové účty, hypotéky, kariéru, reklamy, politiku, sociálne siete a kalendár. To nie je chyba evolúcie. To je evolúcia bez návodu na použitie v prostredí, ktoré si človek sám postavil.“

Muž sa zasmial.

„Čiže starý softvér v novom svete.“

„Presne. Telo a nervy stále bežia na programoch pre jaskyňu, tlupu a zimu. Lenže namiesto šelmy má človek email od šéfa, namiesto hladu splátku, namiesto vyhnania z kmeňa strach, že ho ľudia nebudú rešpektovať, a namiesto ohňa obrazovku, ktorá mu každý večer vysvetlí, prečo sa má báť. Vývoj šiel dopredu. Múdrosť kráča za ním pešo a zjavne má zlé topánky.“

Muž sa oprel dozadu a chvíľu sa len díval na lampu pri lavičke.

„Človek sa teda vie prispôsobiť aj klietke.“

„Áno,“ povedal starec. „Človek sa vie prispôsobiť aj klietke, ak má v nej pravidelnú stravu, Wi-Fi a občas dovolenku. A potom sa začne báť dverí, lebo za nimi nie je istota.“

„To je smutné.“

„Je. Ale je to aj pochopiteľné. Istota je droga. Nie vždy príjemná, ale silná. Ľudia si často nevyberajú medzi šťastím a nešťastím. Vyberajú si medzi známym nešťastím a neznámou možnosťou. A známe nešťastie býva veľmi presvedčivé, lebo má rozvrh, faktúry a naučený pohyb.“

Muž chvíľu mlčal.

„A kde sú v tom karty?“ spýtal sa napokon. „Vedia ukázať aj toto? Nie len budúcnosť, ale to, kde človek odkladá život?“

Starec prikývol.

„Veľmi často. Človek sa pýta, čo bude. Ale karta mu niekedy ukáže, čo už roky odkladá. Ukáže, kde stojí, kde sa točí dokola, kde namiesto života čaká na ideálnu chvíľu. Karta nie je len okno do budúcnosti. Je aj zrkadlo prítomnosti, a to býva pre človeka často nepríjemnejšie.“

„Lebo budúcnosť sa dá ešte nejako dúfať.“

„Áno. Ale prítomnosť sa na človeka díva bez milosti. Ukáže mu, že nečaká na vhodný čas. Čaká na odvahu. Alebo na povolenie. Alebo na to, že sa život nejako usporiada tak, aby on nemusel urobiť nič bolestivé. A život, ako vieme, nie je taký ochotný zamestnanec.“

Muž sa pousmial.

„Takže karty môžu ukázať odkladanie.“

„Môžu ukázať pohyb aj nehybnosť. Kde človek skutočne stojí, a kde si len hovorí, že odpočíva, hoci v skutočnosti zamrzol. Kde pracuje preto, že tvorí, a kde pracuje preto, že sa bojí prestať. Kde povinnosť drží jeho život pokope, a kde ho už len drží pod krkom. Dobrý výklad nemá človeka vytrhnúť zo života. Má mu pomôcť vidieť, či v ňom ešte naozaj je.“

„To sa mi páči.“

„Malo by,“ povedal starec. „Je to užitočné. A užitočné veci sú vzácne, lebo svet je plný vecí, ktoré sú len hlučné.“

Voda pred nimi potemnela. Mesto na druhej strane vyzeralo ako veľký organizmus z okien, ciest, účtov, snov a odložených rozhovorov.

„A čo oddych?“ spýtal sa muž. „Ten máme za odmenu?“

Starec si odfrkol.

„To je ďalšia pekná lož. Oddych nie je medaila za to, že si sa dostatočne zničil. Oddych je údržba duše aj tela. Len moderný človek potrebuje najprv vyhorieť, aby si dovolil sedieť bez výčitky. A aj potom si pri oddychu často kontroluje správy, lebo čo ak sa svet bez neho na sedem minút nezrúti a on stratí pocit dôležitosti.“

Muž sa zasmial.

„Takže oddych nie je strata času.“

„Nie. Oddych môže byť veľmi živý čas. Rovnako ako práca môže byť mŕtvy čas, ak v nej človek zmizol. Nejde o to, či človek sedí alebo pracuje. Ide o to, či je pri tom živý. Deň nemusí byť veľký, aby nebol prázdny.“

Muž sa pozrel na hladinu.

„Mne sa páči predstava, že ráno človek vstane, akoby sa narodil do dňa. A večer ide spať, akoby ten deň zomrel. Nie dramaticky. Len tak, že každý deň má svoj malý život.“

„To je zdravý obraz,“ povedal starec. „Lebo človeka nenúti panikáriť zo smrti. Núti ho pozrieť sa na deň ako na celok. Ráno sa spýtať: čo dnes nemám úplne premrhať? A večer: čo dnes malo dušu? Nie čo bolo výkonné. Nie čo bolo zaplatené. Nie čo sa dá dať do tabuľky. Ale čo bolo živé.“

„A keď nevie odpovedať?“

„Potom nech sa neodsudzuje hneď. Jeden prázdny deň nie je tragédia. Aj pole niekedy leží ladom. Ale ak nevie odpovedať nikdy, ak sa každý večer mení len na koniec ďalšej splátky systému, potom možno nežije. Len dobre organizuje svoje odkladanie.“

Muž dlho mlčal.

„Takže človek nemá žiť každý deň ako posledný.“

„Nie,“ povedal starec. „To hovoria ľudia, ktorí si neuvedomili, že aj posledný deň by niekto musel umyť pohár a zavrieť dvere. Človek nemá žiť každý deň ako posledný. Má žiť každý deň tak, aby ak by bol posledný, nemusel sa hanbiť, že ho celý minul na cudzie hlasy, staré krivdy a prázdne odklady.“

Muž prikývol.

„Čiže nie panika z konca, ale vedomie hranice.“

„Presne. Brzdy sú potrebné. Strach, zodpovednosť, oddanosť, povinnosti, vzťahy, starostlivosť, to všetko drží človeka pri zemi. Bez toho by sa sloboda rýchlo zmenila na bordel s poetickým názvom. Lenže brzdy nesmú človeku ukradnúť cestu. Zodpovednosť bez života sa časom zmení na slušne vedené väzenie.“

Suché listy sa na chvíľu zastavili pri nohách lavičky. Jedno sa prevrátilo na bok, akoby sa aj ono rozhodovalo, či má ešte niekam ísť, alebo už len ležať a počkať, čo s ním urobí vietor.

„Takže hlavná veta?“ spýtal sa muž.

Starec si pomaly prešiel rukou po brade.

„Čas je dobrý sluha, keď nám pomáha žiť v rytme. Ale zlý pán, keď z nášho života urobí zoznam povinností, za ktorý si raz do roka smieme kúpiť štrnásť dní slobody.“

Muž prikývol.

„A druhá?“

„Nie je problém mať povinnosti. Problém je, keď človek nemá nič okrem povinností.“

Muž si tú vetu nechal v sebe chvíľu doznieť.

„A tretia?“

Starec sa pozrel na vodu.

„Smrť nemusí človeka strašiť každý deň. Stačí, keď mu potichu pripomína, že slovo potom nie je zmluva s vesmírom.“

Muž sa nadýchol. Vstal pomaly, akoby sa zrazu nedvíhal len z lavičky, ale aj z nejakej malej hromady odkladov, ktoré si niesol v sebe.

„Tak dovtedy,“ povedal.

„Dovtedy,“ prikývol starec.

Muž odišiel po chodníku. Svetlá mesta za vodou stále svietili, kalendáre v izbách viseli na stenách, telefóny čakali na ďalšie upozornenie, účty na ďalšie zaplatenie a niekde v tom všetkom ľudia odkladali svoj život na potom s takou dôverou, akoby im vesmír podpísal predĺženie termínu. Nepodpísal. Len mlčal, ako to robí vždy, keď si človek príliš verí.

Starec zostal sedieť pri vode, s palicou opretou o koleno. Vedel, že práca nezmizne, povinnosti nezmiznú, účty nezmiznú a čas sa nezľutuje len preto, že človek konečne pochopil pointu. Ale vedel aj to, že človek nemusí čakať na dokonalý život, aby začal žiť aspoň trochu pravdivejšie. Nemusí zahodiť všetko. Niekedy stačí prestať hádzať seba.

A možno práve tam, v tichu medzi lampou a vodou, zostala jednoduchá pravda večera: že čas nie je nepriateľ, pokiaľ človeka učí rytmu. Práca nie je nepriateľ, pokiaľ živí život. Povinnosť nie je nepriateľ, pokiaľ drží tvar. Ale všetko, čo malo človeku slúžiť, sa môže jedného dňa obrátiť a začať mu vládnuť.

A vtedy sa život nezrúti naraz.

Len sa začne potichu odkladať.

Na neskôr.

Na potom.

Na raz.

A človek zrazu zistí, že najväčšia strata času nebola hodina pri káve, oddych, ticho ani obyčajné sedenie pri vode.

Najväčšia strata času bola žiť tak, akoby vlastný život mohol počkať.