Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Rozhovor na lavičke XVII.

Čo si človek berie zo zeme

Muž si k starcovi prisadol s výrazom človeka, ktorý dnes nevidel les ako chrám, ale ako miesto činu. V tráve pri lavičke ležal plastový vrchnák, malý, bezvýznamný a práve preto odporný. Nebola to veľká katastrofa, nebol to výbuch sopky, nebola to vojna ani koniec sveta. Len drobný dôkaz, že človek dokáže prísť do prírody, napiť sa, odhodiť obal a odísť s pocitom, že jeho ruky sú prázdne, hoci krajine nechal svoj podpis.

Starec sa na vrchnák pozrel a chvíľu nič nepovedal. Nad vodou sa pomaly rozlieval večer, mesto za ňou svietilo ako vždy, slušné a upratané z diaľky, lebo z diaľky vyzerá čisto aj svedomie, keď má dosť dobré osvetlenie. Pri lavičke šuchotali suché listy a zem pod nimi dýchala svojím starým tichým spôsobom, akoby si už dávno zvykla, že po nej chodia tvory, ktoré sa veľmi rady nazývajú vrcholom stvorenia a potom nevedia trafiť do koša.

„Dnes si priniesol zem,“ povedal starec.

Muž sa uškrnul.

„Skôr ľudský bordel na nej.“

Starec prikývol.

„Aj to je už dnes spôsob, ako sa človek zeme dotýka.“

Muž sa zohol, zdvihol plastový vrchnák medzi dva prsty a chvíľu sa naň díval, akoby držal malý dôkaz veľkej choroby.

„Vieš, nad čím rozmýšľam?“ povedal. „Na zemi chce všetko všetko zožrať. Rastlina berie zo zeme, zo svetla, z vody. Zviera zožerie rastlinu. Iné zviera zožerie zviera. Človek zožerie rastliny, zvieratá, krajinu, čas, prácu, nervy druhých ľudí a potom sa tvári, že je duchovná bytosť, lebo si po obede zapáli sviečku. A nakoniec zem zožerie človeka. Tak čo sme? Len potrava v lepšie oblečenom kolobehu?“

Starec sa zadíval na hlinu pri koreňoch stromu.

„Telo áno,“ povedal. „Telo je potrava. To len človek je urazený, lebo si myslel, že výnimka z prírody sa dá vybaviť sebavedomím.“

Muž sa zasmial krátko.

„Takže sme len žrádlo.“

„Telo je požičaná hmota,“ povedal starec. „Zem ju na chvíľu zloží do človeka, do zvieraťa, do stromu, do trávy, do kože, do kostí, do krvi, do listu, do plodu. A potom si ju vezme späť. Niekedy cez hlinu, niekedy cez oheň, niekedy cez vodu, baktérie, hmyz, čas. Človek si môže myslieť, že vlastní telo, ale presnejšie by bolo povedať, že zem mu na chvíľu požičala oblek, v ktorom sa smie prejsť po svete.“

Muž prevrátil vrchnák v prstoch.

„A potom si ho vezme.“

„Vždy. Zem nečíta životopisy. Nezaujíma ju titul, majetok, názor, počet sledovateľov ani to, či človek za života rozprával hlboko o vibráciách. Hmota sa vracia hmote. V prírode nie je odpad v našom zmysle. Je len premena. Spadnutý list sa stane pôdou. Mŕtve telo sa stane potravou. Hniloba nie je urážka života. Je to jeho druhý koniec kuchyne.“

Muž sa pozrel na vrchnák.

„A toto?“

Starec sa na plast pozrel bez úsmevu.

„Toto je iné. Aj to pochádza zo zeme, z ropy, zo starého uhlíka, z dávnej organickej hmoty. Lenže človek tú hmotu vytiahol, premenil, stabilizoval, vytvaroval, použil desať minút a hodil do lesa, kde sa potom bude rozpadávať celé roky ako trpezlivá urážka krajiny. Strom spadne a vráti sa do kruhu. Plast sa rozpadne na menší bordel. To nie je tá istá pokora návratu.“

Muž prikývol.

„Takže nie je problém, že hmota sa mení. Problém je, čo s ňou robíme.“

„Presne. Človek nie je vinný za to, že musí brať zo sveta. Každé telo musí brať. Problém je, keď berie bez vedomia, bez miery a bez vďaky. Keď sa správa ako pán sveta, nie ako hosť pri stole zeme.“

„Hosť pri stole zeme,“ zopakoval muž.

„Áno. Človek môže jesť ako pán sveta, alebo ako hosť pri stole zeme. Pán sveta berie, lebo môže. Hosť berie a vie, že stôl neprestieral on.“

Nad vodou sa rozsvietilo ďalšie svetlo. Chvíľu sa triaslo na hladine, potom sa rozlialo do dlhého zlatého pásu. Mesto vyzeralo pokojne, ale pokoj miest býva často len vzdialenosť, ktorá ešte nestihla ukázať smeti za domom.

„A čo vegetariánstvo?“ spýtal sa muž. „Nie je to celé jedno? Nech si je každý, čo chce. Či zožeriem burinu, chrobáka alebo jahňa, stále niečo živé skončí vo mne.“

Starec sa pousmial.

„V hmote nikdy neješ nič úplne nevinné. Aj rastlina žila. Aj zrno chcelo klíčiť. Aj jahňa malo telo, dych, strach a svoje miesto v stáde. Rozdiel je v miere vedomia, bolesti a v spôsobe, akým človek berie. Nie je to jedno, ale nie je to ani dôvod postaviť si z taniera oltár vlastnej morálnej nadradenosti.“

„Takže vegetarián nie je automaticky duchovnejší?“

„Nie. Môže byť citlivejší. Môže byť poctivejší vo svojej voľbe. Môže tým zmenšiť utrpenie, ktoré nechce podporovať. To je v poriadku. Ale ak sa z toho stane pýcha, je to len mäso ega nahradené zeleninovou prílohou. A človek, ktorý je mäso, tiež nemusí byť hneď duchovný neandertálec. Otázka nie je len čo ješ. Otázka je, či vieš, že berieš zo života, a či z toho nerobíš bezduché plytvanie.“

Muž sa oprel o lavičku.

„Čiže problém je hlad bez vedomia.“

„Presne,“ povedal starec. „Nie je hanba jesť. Hanba je žrať bez vedomia, bez miery a potom sa čudovať, že telo, zem alebo duša protestujú. Telo nie je ideológia. Telo je hmota, ktorá potrebuje potravu, mieru, pohyb, spánok a menej jedu, než mu človek s nadšením dodáva.“

„A čo je zdravé?“ spýtal sa muž. „Ludia sa hádajú, čo jesť, čo nejesť, čo je čisté, čo škodí, čo je správne.“

„Niektoré veci telu pomáhajú a niektoré mu škodia,“ povedal starec. „To nie je duchovná záhada, to je obyčajná biológia, ktorú človek rád komplikuje, aby mohol predať ďalšiu zázračnú odpoveď. Ale ani zdravé jedenie nemá byť nové náboženstvo. Ak človek je tak, že sa jeho telo cíti ľahšie, silnejšie, pokojnejšie, nech pokračuje. Ak je tak, aby sa mohol cítiť nadradený nad ostatnými, tak len zmenil jedálny lístok svojej pýchy.“

Muž odložil vrchnák vedľa seba, aby ho neskôr vzal do koša.

„A v duchovnom svete?“ spýtal sa. „Ak v hmote všetko žerie všetko, ako je to tam? Tiež sa všetko živí niečím?“

Starec na chvíľu stíchol.

„Ak by duchovný svet fungoval iba tak, že silnejší požiera slabšieho, nebol by to duchovný svet. Bol by to len astrálny bitúnok s lepším osvetlením. A treba povedať, že niektoré ezoterické reči sa tomu občas nebezpečne približujú. Všade energie, parazity, entity, vysávanie, ochrany, útoky, a človek má pocit, že aj modlitba potrebuje deratizáciu.“

Muž sa zasmial.

„To sedí.“

„Ale niečo pravdivé v tom predsa je,“ pokračoval starec. „Aj v jemnejšom svete existuje hlad. Len nemá vždy zuby. Niekto sa živí pozornosťou. Niekto obdivom. Niekto strachom druhých. Niekto konfliktom. Niekto tým, že druhého zmenší, aby sa sám cítil väčší. Energetický parazit nie je len entita z astrálu. Niekedy je to človek, ktorý sa cíti živý iba vtedy, keď z druhého vysaje pokoj.“

Muž zvážnel.

„Takže duchovné požieranie existuje.“

„Áno, ak tým myslíš branie životnej sily, pozornosti, dôvery, nádeje alebo pokoja bez úcty k druhému. V hmote sa telo živí telom, rastlinou, plodom, zeminou, vodou, slnkom. V duchu sa človek môže živiť pravdou, krásou, láskou, tichom, skúsenosťou, ktorá ho premení. Ale môže sa živiť aj mocou, strachom, obdivom, závislosťou a cudzou slabosťou. Rozdiel je v tom, čo po ňom zostane.“

„Čo po ňom zostane?“

„Áno. Keď sa naješ chleba, zostane v tebe sila. Keď prijmeš lásku, môže z teba vyjsť viac pokoja. Keď prijmeš bolesť a nepreleješ ju ďalej na iných, môže z nej vzniknúť múdrosť. Ale keď sa živíš strachom druhých, zostane po tebe ešte viac strachu. Keď sa živíš obdivom, zostanú po tebe ľudia bez vlastných očí. Keď sa živíš konfliktom, kde prejdeš, tam bude vsetko zničené.“

Muž sa zadíval na hladinu.

„Takže v hmote sa život živí životom. A v duchu?“

„V duchu sa ukáže, či človek vie premieňať. Hmota žerie, aby prežila. Duch premieňa, aby nezostal mŕtvy zaživa. To je rozdiel. V hmotnom svete všetko niečo požiera. V duchovnom svete sa ukáže, kto dokázal prestať byť iba hladom.“

Muž mlčal. Tá veta v ňom zostala stáť, ako keď sa v tmavej miestnosti zrazu otvorí malé okno.

„A čo príroda?“ spýtal sa po chvíli. „Je krutá? Lebo vlk zožerie srnu, baktérie rozložia telo, zem si vezme všetko späť. A my to celé romantizujeme, lebo sa nám páčia stromy pri západe slnka.“

Starec pokrútil hlavou.

„Príroda nie je dobrá ani zlá. Príroda je. Morálku do nej vkladáme my. Vlk nie je zlý, keď loví. Baktéria nie je cynická, keď rozkladá. Zem nie je krutá, keď si berie späť hmotu. Krutosť sa začína tam, kde je vedomie a napriek tomu sa berie zbytočne, pažravo, bez miery a bez potreby. Tam už nejde len o hlad. Tam ide o pýchu.“

„Čiže človek je horší než vlk?“

„Nie vždy. Ale vlk sa aspoň netvári, že loví v mene vyššieho princípu a trvalo udržateľnej stratégie rozvoja. Vlk je hladný, loví a hotovo. Človek vie hlad obliecť do ideológie, trhu, pohodlia, módy, prestíže, duchovna aj pokroku. A potom sa čuduje, že za ním zostáva viac než kosti.“

Muž sa pozrel smerom k lesu.

„A plastová fľaša v lese. Pre mňa je to hlavne estetický problém. Proste tam nemá byť. Les má voňať hlinou, mokrým lístím, hubami, rozkladom, životom. Nie lacným plastom po minerálke.“

„Estetika nie je maličkosť,“ povedal starec. „To si len moderný človek myslí, že škaredosť je problém až vtedy, keď je merateľná v tabuľke. Plastová fľaša v lese je estetický problém, morálny problém aj praktický problém. Je škaredá. Je nevychovaná. A zároveň sa rozpadáva na menšie kúsky, ktoré vstupujú do vody, pôdy, tiel. Človek zahodí obal a potom ho možno raz zje v inom obale. Kolobeh blbosti, pekne uzavretý.“

Muž sa zasmial.

„Takže nejde len o veľké katastrofy.“

„Nie. Niekedy o človeku viac povie plastový vrchnák v tráve než jeho veľké názory o záchrane sveta. Lebo veľké názory sa ľahko hovoria. Zohnúť sa a odniesť svoj bordel, to už vyžaduje chrbticu v bežnom meradle.“

Muž si povzdychol.

„A čo všetky tie zelené programy, nariadenia, zákazy, veľké plány? Nie je to často len koncert jedincov, ktorí cez krásne slová chcú ovládať všetkých naokolo? Zem sa raz otrasie, vypustí štyri sopky, zmení podmienky, a celé ľudské snaženie vyzerá smiešne.“

Starec sa pozrel naňho priamo.

„Zem je väčšia než človek. To je pravda. Keď sa otrasie, keď vybuchne sopka, keď príde veľká zmena, celé ľudské sebavedomie sa scvrkne na poznámku v prachu. Ale z toho nevyplýva, že je jedno, čo robíme. To, že raz zomrieš, neznamená, že si dnes vyleješ olej do postele.“

Muž prikývol pomaly.

„Čiže Zem nepotrebuje zachrániť tak, ako si to človek predstavuje.“

„Presne. Zem sa nás raz strasie ako prachu z kabáta. Otázka je, či sa dovtedy musíme správať ako vyrážka na jej koži. Chrániť prírodu dáva zmysel. Robiť z ochrany prírody náboženstvo, obchod a nástroj kontroly, to už smrdí. Príroda nepotrebuje naše slogany. Potrebuje, aby sme sa správali menej pažravo. A systém? Ten aj z pokory pred zemou vie vyrobiť formulár, zákaz, trh, dotáciu a ďalší spôsob, ako niekoho držať za golier.“

„Takže zelená myšlienka môže byť múdra a zelený systém môže byť pasca.“

„Áno. Farba etikety ešte nerobí vec čistou. Nie všetko, čo sa volá ekologické, je múdre. A nie každý, kto kritizuje zelený systém, chce ničiť prírodu. Niekedy len odmieta novú formu kontroly zabalenú do pekného listu. Lenže pozor aj na druhú hlúposť. Nie každý, kto hovorí o ochrane prírody, je manipulátor. Niekedy len nechce žiť v krajine, kde rieka smrdí, les je skládka a jedlo je chemická hádanka s obalom krajším než obsah.“

Muž si znovu pozrel vrchnák.

„Čiže pravda je medzi tým.“

„Pravda býva často medzi dvoma hlučnými tábormi,“ povedal starec. „Na jednej strane sú tí, čo by z prírody spravili tabuľku, normu a svätú smernicu. Na druhej tí, čo by najradšej všetko zľahčili, lebo Zem predsa prežije. Áno, Zem prežije. Otázka je, či človek chce počas svojho krátkeho prenájmu žiť ako hosť, alebo ako opitý nájomník, ktorý rozbije byt a potom povie, že dom predsa stojí.“

Muž sa usmial.

„Krátky prenájom.“

„Telo je prenájom zeme. Život je prenájom času. A krajina je prenájom priestoru. Človek si z toho urobil vlastníctvo, lebo vlastníctvo mu dáva lepší pocit než vďačnosť. Lenže zem nakoniec všetky listy vlastníctva skartuje veľmi dôsledne.“

Nad lavičkou sa pohli konáre. Z koruny stromu spadol jeden list a pristál medzi nimi. Chvíľu ležal na dreve lavičky, suchý, krehký, a predsa dokonale na svojom mieste.

„A kde sú v tom karty?“ spýtal sa muž. „Čo by ukázali karty pri takejto téme?“

Starec sa pousmial.

„Karty by sa možno nepýtali, či je človek vegetarián, mäsožravec, ekologický aktivista alebo skeptik s plastovým vrchnákom vo vrecku. Pýtali by sa, aký má vzťah k tomu, čo berie. Či berie z potreby, alebo z prázdnoty. Či sa živí tým, čo mu dáva silu, alebo tým, čo len zväčšuje jeho hlad. Či odkladá po sebe pôdu, alebo odpad. Či vie v hmote vidieť dar, alebo len sklad.“

„A duchovne?“

„Duchovne by sa pýtali ešte tvrdšie,“ povedal starec. „Či človek prijíma život a premieňa ho, alebo len prechádza svetom ako hladná diera. Či z toho, čo zjedol, dostal iba energiu, alebo aj vďačnosť. Či z bolesti, ktorú zažil, urobil múdrosť, alebo ďalšiu bolesť pre iných. Či z lásky urobil starostlivosť, alebo vlastníctvo. Či z moci urobil službu, alebo požieranie.“

Muž sa díval na list medzi nimi.

„Takže nie je otázka, či berieme.“

„Nie. Každý berie. Aj nádych je branie. Otázka je, čo s tým, čo sme vzali, urobíme. Hmota sa bude stále preskupovať. Telo sa raz stane potravou zeme. Ale človek sa môže spýtať, či sa ešte predtým nestal potravou vlastného hladu.“

Muž dlho mlčal.

„Takže hlavná veta?“ spýtal sa napokon.

Starec vzal list z lavičky a položil ho na zem.

„V hmotnom svete všetko niečo požiera. V duchovnom svete sa ukáže, kto dokázal prestať byť iba hladom.“

Muž prikývol.

„A druhá?“

„Nie je hanba brať zo sveta. Hanba je brať bez vedomia, bez miery a bez vďaky.“

Muž sa pozrel na plastový vrchnák, ktorý stále držal.

„A tretia?“

Starec sa pousmial.

„Plastová fľaša v lese nie je len ekologický problém. Je to podpis človeka, ktorý si myslí, že po ňom má upratovať svet.“

Muž vstal. Vrchnák si nechal v ruke. Nebol to veľký čin, nebola to záchrana planéty, nebola to veľká duchovná obeť. Len malý pohyb človeka, ktorý aspoň dnes nechcel nechať svoj bordel ležať tam, kde nepatrí.

„Tak dovtedy,“ povedal.

„Dovtedy,“ prikývol starec.

Muž odišiel po chodníku. Listy mu šuchotali pod nohami a v ruke niesol kúsok plastu, malú vec z veľkého problému. Mesto za vodou svietilo ďalej, Zem sa točila ďalej, niekde niečo rástlo, niekde niečo hnilo, niekde niečo lovilo a niekde niečo umieralo, aby sa z toho mohlo stať niečo ďalšie.

Starec zostal sedieť pri vode a pozeral na miesto, kde pred chvíľou ležal vrchnák. Vedel, že človek nezastaví kolobeh hmoty. Nezastaví hlad tela. Nezastaví zem, aby si raz vzala späť, čo jej patrí. Ale možno môže prestať robiť jednu vec: správať sa, akoby svet bol sklad, tanier a smetný kôš zároveň.

A možno práve tam, v tichu medzi lampou a vodou, zostala jednoduchá pravda večera: že zem človeku nič nedlhuje. Dala mu telo, potravu, vodu, priestor, dych a čas. Na chvíľu. Nie navždy.

A človek, tento neposedný hosť pri stole zeme, sa môže rozhodnúť, či bude brať ako pažravý pán, alebo ako niekto, kto vie, že po hostine sa nepatrí nechať za sebou spúšť.

Lebo zem nás raz zožerie všetkých.

Otázka je, či dovtedy musíme zožrať všetko my.