A K A Š A

 

Ležal na posteli so zavretými očami, pokojne vystretý a prikrytý, akoby sa pripravoval na obyčajný spánok. Telo mal úplne uvoľnené a v hlave vládlo prázdno, ktoré si predtým pomaly privodil meditáciou.

Umýl sa, oholil a upratal izbu. Všetko bolo na svojom mieste, pretože nechcel zanechať neporiadok človeka, ktorý sa už neplánuje vrátiť.

Bol sám.

Nemal nikoho, kto by ho čakal, a nikto sa už dlho neozýval. Svet pokračoval bez neho tak prirodzene, až postupne nadobudol pocit, že v ňom už nemá čo robiť. Dosiahol všetko, po čom kedysi túžil, pomáhal druhým, počúval ich otázky a hľadal pre nich odpovede, no čoraz častejšie nevedel, prečo v tom ešte pokračuje.

Rozhodol sa odísť.

Nie prvýkrát.

Svoje telo už opustil veľakrát, prekročil hranicu spánku a vedomia a naučil sa pohybovať v priestoroch, kam ľudia obyčajne vstupujú iba v snoch. Vždy sa však vrátil, pretože medzi ním a telom zostávalo spojenie, ktoré nechcel pretrhnúť.

Tentoraz to malo byť iné.

Chcel ísť ďalej, než sa kedy odvážil, až za miesto, z ktorého sa ešte vždy dokázal vrátiť.

Začal známym obrazom.

Predstavil si detskú hojdačku, ktorá sa pomaly pohybovala dopredu a dozadu. Najskôr iba jemne, potom čoraz vyššie, až sa pocit pohybu preniesol do celého tela.

V správnom okamihu nechal telo skĺznuť z hojdačky dolu.

On však zostal.

Stál nad posteľou a díval sa na svoje nehybné telo. Tvár pôsobila pokojne, ruky ležali vedľa bokov a prikrývka sa sotva badateľne zdvíhala s každým nádychom. Okolo bol poriadok, presne taký, aký pripravil.

Kedysi si v podobných chvíľach predstavoval tenkú niť omotanú okolo palca. Viedla späť k telu a pripomínala mu, že sa má kam vrátiť.

Teraz ju nepotreboval.

Nechcel ju.

Obrátil pozornosť nahor a začal stúpať. Najskôr pomaly, potom čoraz rýchlejšie, až sa steny izby stratili a pod ním zmizol dom, ulica aj celé mesto. Priestor sa rozmazal do svetelných prúdov a smer prestal mať zmysel.

Rýchlosť narastala.

Farby sa preliali jedna do druhej, všetko stratilo pevné tvary a on už nevedel, či letí nahor, dopredu alebo do vnútra niečoho, čo nemá nijakú hranicu.

Potom sa všetko náhle zastavilo.

Stál na lúke.

Tráva sa jemne pohybovala vo vetre, medzi kvetmi tiekli čisté potôčiky a v diaľke sa dvíhali kopce zaliate teplým svetlom. Krajina bola dokonalá, pokojná a krásna presne tým spôsobom, akým si človek predstavuje miesto, kde už nič nebolí.

Okamžite však vedel, že nie je skutočná.

Bol to jeho vlastný raj, vytvorený zo spomienok, túžob a predstáv, ktoré si celý život ukladal v mysli. Každý strom, každý kvet aj pokojná hladina potoka vznikli z toho, čo považoval za bezpečné a krásne.

Človek po smrti pravdepodobne najskôr vstúpi tam, kam sa celý život túžil dostať.

On však nechcel zostať v krajine, ktorú si vytvoril sám.

Chcel pokračovať.

Vo svojej mysli znovu spustil hojdačku.

Nikdy predtým sa o to na tomto mieste nepokúsil. Z lúky sa ešte dalo vrátiť, pretože stále cítil vzdialenú prítomnosť tela, no netušil, čo sa stane, keď prekročí aj túto hranicu.

Nebál sa.

To, čo bolo za ním, už považoval za uzavreté.

Pohyb hojdačky sa zrýchlil a lúka sa začala rozplývať. Kvety stratili farby, potôčiky sa premenili na svetlé čiary a krajina sa znovu rozmazala do nekonečného priestoru.

Nasledoval let.

Potom ticho.

Ocitol sa vo veľkej knižnici.

Police sa tiahli napravo, naľavo aj vysoko nad ním, až sa strácali v nedohľadne. Keď sa pozrel dolu, zistil, že nestojí na podlahe, ale vznáša sa v priestore, pod ktorým pokračovali ďalšie rady kníh.

Nebolo tam hore ani dole.

Boli tam iba knihy.

Skúsil sa pohnúť a zistil, že stačí pomyslieť na smer. Telo, ak sa to ešte dalo nazývať telom, sa ľahko pohlo a začalo sa vznášať medzi policami.

Letel čoraz rýchlejšie. Chrbty kníh sa menili na farebné pásy a jednotlivé police splývali do nekonečných línií.

Po chvíli však zbadal niečo zvláštne.

Nech sa vydal ktorýmkoľvek smerom, vždy sa napokon vrátil na to isté miesto. To, čo sa mu zdalo ako rovná cesta medzi policami, bolo v skutočnosti zakrivené.

Celá knižnica tvorila obrovskú guľu.

Bavilo ho objavovať jej priestor. Lietal hore, dolu aj naprieč, nechával sa unášať vlastnou ľahkosťou a skúšal smery, ktoré by v hmotnom svete neboli možné.

Napokon spomalil a začal si knihy všímať pozornejšie.

Niektoré boli tenké, sotva na niekoľko strán, iné mali také mohutné chrbty, že sa zdalo nemožné, aby sa dali vôbec otvoriť. Boli tam zväzky staré, nové, poškodené aj také, ktoré žiarili, akoby ich práve niekto vytvoril.

Vtedy pochopil, kde sa nachádza.

Akaša.

Priestor, v ktorom je uložená každá udalosť, každá myšlienka, rozhodnutie aj spojenie medzi všetkým, čo kedy existovalo.

Siahol po jednej z kníh. Bola hrubá, no v rukách necítil nijakú váhu.

Otvoril ju.

Na prázdnej strane sa začali objavovať písmená. Nevpisovala ich nijaká ruka a nevychádzali zo žiadneho pera. Jednoducho vznikali jedno za druhým, akoby sa udalosť odohrávala práve v tej chvíli a kniha ju súčasne zaznamenávala.

V spodnej časti stránky sa objavila tenká čiara a pod ňou sa začali pripájať zvláštne znaky.

Keď sa objavil prvý, niekde v diaľke sa rozžiarila iná kniha.

Potom ďalšia.

A ďalšia.

Znaky boli odkazy.

Každé slovo, rozhodnutie či čin sa pripájali k iným príbehom a menili ich smer. Nič neexistovalo samostatne. Jedna myšlienka človeka mohla zanechať stopu v desiatkach ďalších kníh, niekedy okamžite, inokedy až po rokoch.

Otváral ďalšie zväzky a všade videl to isté. Slová sa zapisovali, symboly sa pripájali a odkazy sa rozbiehali po celej knižnici ako svetelné vlákna.

V každej knihe sa odohrával iný príbeh.

Každý bol jedinečný.

Zaujalo ho to natoľko, že na chvíľu zabudol, prečo sem vlastne prišiel. Pohyboval sa od jednej knihy k druhej, sledoval opakujúce sa znaky a porovnával ich silu. Niektoré žiarili jasne a spájali celé rady zväzkov, iné boli slabé, takmer neviditeľné, no napriek tomu nikdy úplne nezmizli.

Potom si spomenul na svoju knihu.

Kde sa nachádza?

V okamihu, keď na ňu pomyslel, stál pred ňou.

Nebola ani veľká, ani malá. Na jej obale nebolo meno, obraz ani dátum. Žiaril na ňom iba jediný znak, ktorý nikdy predtým nevidel.

Otvoril ju.

Stránky boli prázdne.

Listoval ďalej, no nenašiel v nej jediné slovo, spomienku ani odkaz. Celý jeho život, všetko, čo vykonal, ľudia, ktorým pomohol, aj rozhodnutia, ktoré ho priviedli až sem, akoby vôbec neexistovali.

Znovu sa zahľadel na znak na obale.

Začal ho hľadať na ostatných knihách, no nikde sa neopakoval. Preletel celé rady políc, otvoril desiatky zväzkov a sledoval tisíce odkazov, no rovnaký symbol nenašiel.

Patril iba jeho knihe.

Vtedy sa v ňom objavila myšlienka, ktorá však nebola celkom jeho.

Nerozmýšľaj.

Vyprázdni myseľ.

Zavrel oči a nechal sa voľne vznášať.

Keď ich znovu otvoril, knižnica zmizla.

Nezostali police, knihy ani priestor, v ktorom sa pohyboval.

Zmizol aj on.

Nebolo telo, meno ani hranica, ktorá by oddeľovala jeho vedomie od všetkého ostatného.

Bol Celkom.

Presnejšie, nebol ničím, čo by sa dalo oddeliť a pomenovať.

Jednoducho bol.

Nevnímal očami, pretože nemal oči. Napriek tomu mohol vidieť čokoľvek, na čo obrátil pozornosť, a v okamihu, keď to chcel vidieť. Nebol na jednom mieste ani vo všetkých miestach naraz, pretože miesto už nemalo význam.

Chaos zmizol.

Každá udalosť, myšlienka a bytosť tvorili jediný celok. Všetko, čo sa v knihách zdalo oddelené, bolo iba rôznym pohľadom na jednu nekonečnú skutočnosť.

Vtedy sa ozval hlas.

„TO SI CHCEL?“

Nechápal.

Ako mohol počuť hlas, keď bol súčasťou všetkého? Kto k nemu hovoril, ak už neexistovalo nič, čo by stálo mimo neho?

Ako mohol byť súčasne Celkom aj jednotlivcom?

A ako mohol cítiť, že ešte stále je, keď už prestal byť tým, koho celý život považoval za seba?

Otvoril oči.

Ležal v posteli.

Izba bola presne taká, akú ju zanechal. Prikrývka spočívala na jeho tele, za oknom vládla tma a zo sveta neprichádzal nijaký zvuk.

Chvíľu nehybne ležal a premýšľal, čo sa vlastne stalo.

Napokon sa usmial.

Zvláštny sen.

Obrátil sa na bok a zaspal.

Ráno vstal, obliekol sa a odišiel do svojej veštiarne, kde ho už čakal prvý klient.

Posadil sa oproti nemu, vzal do rúk tarotové karty a začal ich miešať.

Na okamih sa pred jeho očami objavil žiariaci znak z obalu prázdnej knihy.

Rýchlo tú predstavu zahnal.

Sny a práca predsa nemajú nič spoločné.

Rozložil na stôl veľké tablo, chvíľu sa díval na jednotlivé karty a potom pokojne povedal:

„Najprv sa pozrieme do vašej minulosti.“

V Akaši sa na knihách rozsvietili znaky.

Na úvodnú stránku