A K A Š A

Ležal na posteli.
Oči mal zavreté. Vyrovnaný, prikrytý. Telo absolútne uvoľnené.

Predtým sa umyl, oholil.
V hlave mal prázdno. Pokoj. Privodil si ho meditáciou.

Bol sám. Nemal nikoho.
Nič a nikto sa k nemu neozýval.

Povedal si, že už tu nemá čo robiť. Dosiahol všetko, čo chcel. Pomáhal druhým, ale už nevedel prečo.

Rozhodol sa odísť.
Tak, ako to už urobil veľakrát predtým.

Tentoraz to však bolo iné.
Chcel ísť ďalej. Tak ďaleko, ako ešte nebol.

 

Začal.

Predstavoval si detskú hojdačku, ako sa pomaly kolíše.
Vyššie a vyššie.

Telo nechal na hojdačke skĺznuť dolu tak, aby on ostal.

Stál sám nad sebou.
Videl svoje telo ležať na posteli. Okolo bol poriadok.

Teraz už nepotreboval niť, ktorú si kedysi omotával okolo palca, aby sa mohol vrátiť.

Už nechcel.

Začal stúpať do výšok. Strácať sa v priestore.
Rýchlejšie a rýchlejšie.

Všetko sa začalo rozmazávať.

 

Zrazu sa všetko zastavilo.

Stál na lúke.

Vediel však, že je to len jeho vysnívaný raj. Potôčiky, kvety, krajina – všetko si stvoril sám.

Človek ide tam, kam si to vysníva.

Ale on chcel ísť ďalej.

Opäť spustil hojdačku vo svojej mysli.
To ešte nikdy neskúsil.

Odtiaľto sa dalo vrátiť.
Ale čo bude ďalej – to nevedel.

Nebál sa.
To, čo bolo, už uzavrel.

 

Opäť rozmazanie. Opäť let.

A potom…

Ticho.

Ocitol sa vo veľkej knižnici.

Police napravo, naľavo, smerom hore.
Keď sa pozrel dolu, zistil, že sa vznáša v priestore a knihy sú aj pod ním.

Skúsil sa pohnúť.

Išlo to ľahko. Nadnášal sa a plával smerom, ktorý si vybral.

Letel rýchlejšie, až mu knihy splývali v jednu líniu.

Vtedy pochopil.

Nech sa pohne ktorýmkoľvek smerom, vždy sa vracia na to isté miesto.
To, čo sa zdalo rovné, bolo v skutočnosti zakrivené.

Celá knižnica bola obrovská guľa.

 

Bavilo ho to. Lietal hore-dolu, nechával sa unášať vlastnou ľahkosťou.

Po čase zastal.

Začal si všímať knihy okolo seba.
Niektoré boli tenké, iné hrubé.

Akaša.

Zdroj všetkých informácií.

Siahol po jednej knihe.
Napriek hrúbke necítil žiadnu váhu.

Otvoril ju.

Písmená sa v nej písali samy.

V dolnej časti sa objavila čiara a k textu sa pripájali znaky.
Podľa každého znaku sa niekde inde rozžiarila ďalšia kniha.

A ďalšia.
A ďalšia.

Znaky boli odkazy.

 

Otvoril ďalšie knihy.
Do všetkých sa zapisovali slová, odkazy, symboly.

Všade sa písalo niečo iné.
Všetko bolo jedinečné.

Zaujalo ho to.

Tak veľmi, že zabudol, prečo sem prišiel.

Presúval sa od jednej knihy k druhej.
Niektoré znaky sa opakovali, iné boli odlišné. Silnejšie, slabšie.

Začal hľadať svoju knihu.

Kde je?

A stál pred ňou.

 

Na jej obale žiaril jediný znak.

Vo vnútri nebolo nič.

Prázdno.

Hľadal ten znak aj inde. Márne.
Bol len na jeho knihe.

 

Nerozmýšľaj. Vyprázdni myseľ.

Zavrel oči a nechal sa vznášať.

Keď ich otvoril, všetko zmizlo.

Knižnica už nebola.

Ani on nebol.

Bol Celkom.

Bol.

Len bol.

Nevnímal očami.
Videl to, čo chcel vidieť. Vtedy, keď to chcel vidieť.

Chaos zmizol.

 

A vtedy sa ozval hlas.

„TO SI CHCEL?“

Nechápal.

Ako môže počuť hlas, keď je súčasťou všetkého?
Ako môže byť zároveň celkom aj jednotlivcom?

Ako môže cítiť, že ešte je… keď už nie je?

 

Otvoril oči.

Ležal v posteli.

Zvláštny sen.

Usmial sa a zaspal.

 

Ráno odišiel do svojej veštiarne a prijal prvého klienta.

Začal miešať karty.

Na okamih sa pred ním objavil znak.

Zahnal ho.

Sny a práca nemajú nič spoločné.

Vyložil veľké tablo a povedal:

„Najprv sa pozrieme do vašej minulosti…“

 

V Akaši sa na knihách rozsvietili znaky.

Na úvodnú stránku