Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

 

 

 

ALKOHOL

 

Bolo mesto bez mena.

Miesto, kde sa svetlá nerozsvietili preto, aby priniesli pokoj. Rozsvietili sa, aby zakryli, čo sa deje v tme.

Robo tam pracoval. Najprv veril v poriadok. Rýchlo pochopil, že poriadok je dohoda silnejších.

Ulice ho naučili stáť pevne.
Naučili ho neukazovať slabosť.
Naučili ho vypnúť empatiu, keď prekáža.

Deti tam dospievali príliš skoro. Dospelí starli príliš rýchlo.

A Robo sa naučil necítiť.

Potom prišla šedšia zóna. Miesto, kde sa zákon dotýkal podsvetia tak blízko, že medzi nimi nezostala čiara. Muži hovorili potichu, ale rozhodovali hlasnejšie než paragrafy.

Robo tam stál a vedel že nezmôže nič.

Videl, ako sa kupuje lojalita.
Ako sa kupuje mlčanie.
Ako sa kupuje bezpečie.

A večer si dal pohárik.

Nie z radosti.
Z únavy.

Robo si myslel, že pozná bolesť.

Poznal bitky. Poznal strach z ulice. Poznal tlak rozhodnutí.

Nepoznal však to, čo sa stane, keď telu vezmeš látku, na ktorú si prestavalo vlastnú rovnováhu.

Prvá noc bola nepokojná.

Druhá noc bola zlá.

Tretia noc bola brutálna.

Triaška už nebola jemná.
Bola násilná.

Ruky sa mu mykali bez kontroly. Prsty sa mu zovierali do kŕča. Predlaktia sa napínali, akoby sa mu pod kožou hýbali cudzie šľachy.

Studený pot z neho tiekol v prúdoch. Oblečenie mal mokré. Koža mu chladla, potom horela.

Žalúdok sa zvieral v hlbokých kŕčoch. Nie povrchovo. Hlboko. Organicky.

Zvracal.

Najprv obsah.
Potom žlč.
Potom už len suché dávivky, ktoré mu trhali hrdlo.

Kolísal medzi zimnicou a horúčkou. Zuby mu drkotali tak silno, že mal pocit, že si ich vyláme.

Srdce mu búšilo nepravidelne.

Rýchlo.
Silno.
Potom pauza.

Tá pauza bola ako pád do prázdna.

V tej pauze prichádza myšlienka:
Teraz zomrieš.

Démon stál v rohu.

„Tvoje telo je v šoku,“ povedal pokojne. „Ja som bol stabilizátor.“

Tiene sa začali hýbať.

Nespal tri noci.

Bez spánku sa realita rozpadá.

Zvuky boli hlasnejšie.
Ticho bolo hlučné.
Rohy miestnosti pulzovali.

Mal pocit, že niekto stojí za ním. Otočil sa – nikto.

Myseľ začala vytvárať obrazy.

Démon pristúpil bližšie.

Nechty sa zaryli do podlahy.

Škrrr.

„Jedným pohárikom to zastavíš.“

Tá veta znela ako medicína.

Nie ako pokušenie.

Robo sa pokúsil postaviť. Nohy ho neudržali. Spadol. Koleno narazilo o drevo. Necítil bolesť hneď — nervy už boli poškodené, realita bola spomalená.

Plazil sa.

Skutočne sa plazil po podlahe.

Nie symbolicky.
Fyzicky.

Dýchal plytko. Srdce mu lietalo v hrudi ako zviera chytené do pasce.

Cítil, že ak teraz niečo neurobí, telo skolabuje.

„Prežitie,“ zašepkal démon. „Nejde o slabosť. Ide o prežitie.“

To bola najnebezpečnejšia lož.

Pretože závislosť sa maskuje ako pomoc.

Robo si pritlačil čelo o studenú podlahu. Drevo bolo tvrdé, ale stabilné.

A v tej chvíli pochopil niečo desivé:

On sa nebojí bolesti.

On sa bojí cítiť bez anestézie.

A práve to sa deje.

Bolesť. Hanba. Spomienky. Únava. Hnev. Strach.

Všetko naraz.

Démon sa nad ním sklonil.

„Rozpadáš sa.“

Robo plakal. Nie teatrálne. Ticho. Slzy sa miešali s potom.

„Nech sa rozpadnem,“ zašepkal.

To bola veta, ktorá zmenila rovnováhu.

Nie odpor.

Prijatie.

Vlna prišla ešte raz. Silná. Brutálna.

Srdce vyletelo.
Ruky sa stiahli do kŕča.
Zorné pole sa zúžilo.

A potom…

nič.

Nie smrť.

Vyčerpanosť.

Pulz sa pomaly stabilizoval.
Triaška sa zmenila na slabosť.
Telo prestalo kričať.

Nie preto, že by bolo v poriadku.

Ale preto, že prežilo vrchol.

Démon ustúpil o ďalší krok.

Prvýkrát vyzeral menší.

 

 

Roky neskôr si telo vypýtalo ďalší účet.

Cukrovka.
Neuropatia.
Vysoký tlak.

Pálenie chodidiel bolo ako pomalý oheň pod kožou. Necitlivosť bola zradná — ticho, ktoré predchádza škode.

Nemocničné svetlo bolo ostré. Nemilosrdné.

Lekár hovoril pokojne o nutnosti zákroku.

Malíček na nohe sa už nedal zachrániť.

Démon sedel pri posteli.

„Vidíš?“ povedal. „Cena.“

Robo sa nebránil.

„Áno.“

Po zákroku cítil prázdne miesto pod prikrývkou.

Nie dramaticky.
Skôr ako fakt.

Démon sa pokúsil ešte raz.

„Mohol by si to otupiť.“

Robo sa nadýchol.

„Viem.“

„A neurobíš to?“

„Nie.“

V tej chvíli pochopil rozdiel medzi trestom a dôsledkom.

Trest ničí.
Dôsledok učí.

Malíček nebol hanba.
Bol pečať.

Pripomienka, že minulosť sa nedá vymazať, ale dá sa niesť.

Démon sa zmenšil.

Robo dnes kráča pomalšie.

Rovnováha je iná.
Nohy pália.
Tlak sleduje.
Cukor kontroluje.

Telo nesie jazvy.

Ale myseľ je čistá.

Démon stále existuje. Občas sa ozve — v únave, v bolesti, v spomienke.

Už však nehovorí rozkazy.

Len skúša.

A vedľa Roba stojí čarodejnik.

Nie ako hrdina.
Nie ako svätec.

Ako vedomie, ktoré sa narodilo v najšpinavšej noci abstinencie.

Robo sa zastaví na slnku.

Zavrie oči.

Vzduch je obyčajný.
Svet je stále šedý.
Morálka nie je jednoduchšia.

Ale on už neuteká.

Unavený úsmev sa mu objaví na tvári.

Nie víťazný.
Nie teatrálny.

Skutočný.

A to stačí.

 

Epilóg: Muž na chate

 

Muž žije na chate.

Nie preto, že uteká.
Ale preto, že už nemusí nikomu nič dokazovať.

Ráno vstáva pomaly. Telo mu pripomína minulosť – pálenie v nohách, tlak, ktorý treba kontrolovať, cukor, ktorý si žiada disciplínu. Už s tým nebojuje. Berie to ako súčasť ceny.

Uvarí si kávu.
Sadne si na drevenú lavičku pred chatou.
Pozoruje hmlu, ako sa dvíha z lesa.

A usmieva sa.

 

Ľudia k nemu občas prídu.

Nie po zázrak.
Po pochopenie.

Rozloží karty na stôl. Nie ako veštec z jarmoku, ale ako zrkadlo.

„Toto nie je osud,“ povie pokojne. „To je vzorec.“

Rozprávajú mu o zradách, hádkach, malých mocenských hrách v práci, o strachu, že nie sú dosť dobrí.

Počúva.

Vidí v tom vlastné dávne boje.

„Každý má svoju šedú zónu,“ povie. „Otázka je, či v nej chceš bývať.“

Nepredpovedá budúcnosť.

Len pomáha pomenovať pravdu.

Občas si spraví malý rituál.

Nie pre démonov.
Pre vedomie.

Zapáli sviečku.
Napíše vetu, ktorú chce pustiť.
Spáli papier.

Je to jednoduché.

Ale symboly majú silu, keď im rozumieš.

Mágia preňho nie je útek z reality.
Je to spôsob, ako ju vedome držať.

Na stole má knihy. Platón medzi nimi.

Číta o ideách, o jaskyni, o ilúzii tieňov.

Usmeje sa.

„Videl som tú jaskyňu,“ povie si ticho.

Popoludní vyjde do záhrady.

Keď vládze, pracuje s pôdou. Pestuje zeleninu. Ruky v zemi ho uzemňujú viac než akákoľvek filozofia.

Keď nevládze, ide pomaly do lesa.

Stromy nič nehodnotia.
Les nepozná hanbu.
Len cykly.

Občas zapne rádio alebo si vypočuje správy.

Mocenské hry. Krik. Morálne pózy.

Usmeje sa.

Nie cynicky.
Skôr s nadhľadom človeka, ktorý už videl, čo robí túžba po kontrole.

Vie, že svet je stále šedý.

Ale on už nepotrebuje otupiť jeho farby.

Nie je to eufória.

Nie je to bezbolestný život.

Nohy ho pália.
Telo si pamätá.

Ale myseľ je pokojná.

Démon sa ozve len zriedka. Ako vzdialená ozvena.

A čarodejník už nemusí hovoriť.

Len je.

Muž stojí pred chatou, slnko mu dopadá na tvár.

Unavený úsmev.

Nie víťazstvo nad svetom.
Nie svätosť.

Len vedomie, že svoje vojny vybojoval.

A až na bolesti je šťastný.

 

PREŽIL SOM SEBA