M I L Á Č I K O V I

Celý deň sa na neho tešila.
Nevedela sa dočkať večera.

Každú chvíľu vyzerala na cestu, či sa už neblíži, či nezačuje známy zvuk jeho auta.
Predstavovala si, ako mu pôjde oproti, ako sa mu vrhne do náručia, keď zastane pri bráne.

Vedela presne, ako sa usmeje.
Ako v jeho unavených očiach uvidí kúsok šťastia.

Vedela, že ju má rád.

Niekedy bol síce hundroš, ale ona vedela, že to tak nemyslí.
Občas sa jej podarilo niečo rozbiť a on sa rozčertil.

Vedela, že je chvíľami nemotorná.
Mala to dané od prírody.

On jej však vždy odpustil.

Poznala ho lepšie, než on ju.

Stačil jeden jej pohľad – nevinný, odzbrojujúci – a všetko bolo zasa v poriadku.

Po nociach niekedy nevedela spať.
Bezcieľne sa motala po dome.

Mala zvláštny pocit, že jej ho niekto ukradne.

„Ty ma ochrániš,“ vravel jej.
„A ľahni si, nik tu nie je.“

Ale ona vedela svoje.

Nerozumela síce, ako by taká jemná, nežná bytosť mohla niekoho ochrániť…
no bolo jej pri ňom dobre.

Celý deň bola doma.
On chodil do práce a nosil jej všetko, čo potrebovala.

A potom…

Začula zvuk motora.

Rýchlo vybehla von a čakala, kedy vstúpi do brány.

Vošiel.
Usmial sa.

Spolu kráčali do domu.

Chcela ho vybozkávať celého, ale to nemal rád.
Aj tak vedela, že ju ľúbi.

Sadol si na gauč.

Prišla k nemu, pozrela na neho tým zamilovaným pohľadom, ktorému nikdy neodolal.

Poškrabkal ju za ušami a povedal:

„Ty moje psíča.
Ty si ma ešte nikdy nesklamala.“

A ona šťastne vrtela chvostom.

Na úvodnú stránku