Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Návrat do Jedného

Do hôr prišiel v čase, keď sa mu svet začal rozpadávať zvnútra.

Nie náhle.
Pomaly, takmer nepozorovane.

Veci prestávali mať váhu. Hlasy ľudí zneli vzdialene. Spomienky sa menili na cudzie obrazy, akoby patrili niekomu inému. Mal pocit, že jeho život pokračuje bez neho.

A tak odišiel.

Vyššie, než chodili turisti. Tam, kde les hustol a chodníky mizli skôr, než sa dali zapamätať.

Chata, ktorú našiel, bola stará a tmavá. Drevo nasiaknuté vlhkosťou vydávalo v noci zvuky, ktoré nepatrili vetru. Pod podlahou bolo cítiť zem — živú, dýchajúcu.

Prvé noci nespal.

Ticho hôr nebolo prázdne.

Počúvalo.

Jedného rána našiel pri prahu malé semienko.

Nevedel, odkiaľ prišlo. Vietor tam nefúkal. Nad chatou nerástol strom, ktorý by ho mohol zhodiť.

Ležalo tam, akoby čakalo.

Zobral ho medzi prsty. Bolo teplé.

Bez rozmýšľania ho zatlačil do pôdy vedľa steny chaty.

Keď sa ho zem dotkla, prešiel ním zvláštny nepokoj — akoby niečo prijalo obetu.

Odvtedy začal snívať.

Sníval o koreňoch.

O nekonečných sieťach pod zemou, ktoré spájali stromy, kamene aj dávno rozpadnuté telá. V sne cítil, že pôda nie je hmota, ale pamäť.

Niečo staré sa v nej pohybovalo.

Nie jednotlivé bytosti.

Jedno vedomie.

Výhonok vyrástol rýchlo.

Príliš rýchlo.

Každé ráno bol vyšší, pevnejší, akoby čerpal silu z niečoho hlbšieho než zo slnka. Muž začal cítiť zvláštne puto — keď sa rastlina ohla vo vetre, zovrelo sa mu hrdlo.

Keď ju zalial, cítil úľavu.

Akoby sa staral o niečo viac než o rastlinu.

Jednej noci sa zobudil.

Zem pod chatou vibrovala.

Nie otrasom. Pulzom.

Vyšiel von. Les bol úplne tichý. Ani vietor, ani hmyz. Len temnota tak hustá, že sa zdala hmotná.

Rastlina sa pohybovala.

Nie vetrom.

Jej listy sa pomaly otáčali smerom k nemu.

A v tej chvíli pochopil — nie slovami, ale strachom — že rast nikdy neprebieha len nahor.

Niečo vždy rastie aj dole.

Začal cítiť vlastné telo inak.

Myšlienky sa spomaľovali. Spomienky sa rozpúšťali. Hranica medzi ním a krajinou slabla. Keď položil dlaň na zem, cítil chlad koreňov, vlhkosť rozkladu, tiché premieňanie.

Nigredo.

Temná fáza.

Rozpad identity.

Hory ho neuzdravovali.

Rozkladali ho.

Prišla búrka.

Starý strom sa vyvrátil a odkryl zem. Korene trčali do vzduchu ako obnažené nervy sveta. Medzi nimi boli vrstvy dávneho života — rozpadnuté drevo, kosť zvieraťa, čierna pôda premiešaná s časom.

Všetko, čo kedysi existovalo, tam stále bolo.

Len bez mena.

Vtedy pochopil pád.

Celý život sa snažil zostať tým istým človekom.

Ale existencia nepozná stálosť.

Len premenu.

Rastlina na jeseň odumrela.

Stonka sa zlomila. Listy sčerneli.

Muž cítil zvláštnu úzkosť — akoby sa končilo niečo osobné.

Potom si všimol drobné semienka padajúce do pôdy.

Smrť nebola koniec.

Bola rozptýlením.

V tú noc sedel pred chatou a tma ho úplne obklopila.

A prvýkrát sa nebránil.

Niečo v ňom povolilo.

Myšlienka „ja“ sa na okamih rozplynula.

A v tom priestore bez hraníc pocítil zvláštny pokoj — nie šťastie, nie úľavu, ale návrat.

Plotinos by povedal, že duša si spomenula.

Nie na minulosť.

Na pôvod.

Ráno bolo ticho.

Hory stáli nezmenené.

Muž však vedel, že niečo zomrelo.

Nie telo.

Oddelenosť.

Zasadil nové semienka.

Nie zo snahy pokračovať.

Ale preto, že pochopil zákon:

Život nevzniká napriek temnote.

Vzniká z nej.

A odvtedy už vedel:

Najhlbšia tma nie je koniec.

Je miestom, kde sa Jedno znovu skladá zo všetkého, čím sa na chvíľu stalo.

Myšlienka, ktorá zostáva:

Človek sa nebojí smrti preto, že končí.
Bojí sa, pretože tuší, že sa rozpustí v niečom väčšom než je on sám.