Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

ANJEL NA VEŽIAKU

Na rohu vysokého vežiaka sedel anjel. Nohy mu voľne viseli nad mestom, hlavu mal opretú v dlaniach a krídla úhľadne zložené na chrbte. Medzi anténami, satelitnými taniermi a spleťou káblov mu pierka jemne šuchotali vo vetre.

Nudil sa.

Nemal nijakú prácu.

Nikto sa naňho neobracal s prosbou, nikto ho nevolal a zdalo sa, že ho už vôbec nikto nepotrebuje. Márne pátral po jedinej myšlienke, ktorá by dokázala preniknúť cez hluk mesta, dotknúť sa ho a privolať ho k človeku, ktorý potrebuje pomoc.

Sledoval ľudí hlboko pod sebou. Z takej výšky vyzerali ako mravce. Hmýrili sa po chodníkoch, nastupovali do autobusov, vybiehali z obchodov a každý z nich nosil v hlave celé kŕdle myšlienok, ktoré sa neustále zrážali jedna s druhou.

Anjel sa sústredil na ženy vláčiace domov ťažké tašky plné nákupov. Pokúšal sa medzi ich myšlienkami nájsť prosbu, volanie alebo aspoň tichú nádej, ku ktorej by sa mohol pripojiť.

Namiesto toho počul iba:

Deti musia jesť… čo budem variť… mám veľkú riť… nestihnem telenovelu… zase príde opitý… peniaze, peniaze… musím zavolať mame… zvýšia mi plat?… ľúbi ma, neľúbi ma…

Myšlienky boli chaotické, rozbité a zamotané do seba tak, že ani anjel nedokázal pochopiť, čo vlastne tie ženy chcú.

Presunul pozornosť na skupinku matiek, ktoré sa rozprávali pri detskom ihrisku.

Kúpiť plienky… ona má lepší kočík… zase som pribrala… ráno zakašľal… určite naňho niečo lezie…

Anjelovi sa tvár stiahla smútkom.

Vtom sa od krčmy vyrojil hlúčik mužov, ktorí sa tackali po chodníku a hlasno sa presviedčali, že domov prídu úplne nenápadne.

„Tam budem hľadať zbytočne,“ zamrmlal si.

A tak sedel ďalej.

Sedel a mal čas.

Veď bol večný.

Slnko sa pomaly skrylo za kopce a okná domov sa jedno po druhom rozžiarili modrastým svetlom televíznych obrazoviek.

„Oltáre nového veku,“ pomyslel si.

Ešte raz sa pokúsil započúvať do ľudských hláv, no nenašiel nič, čo by sa obracalo k nemu.

Nikto ho nevolal.

Nikto ho nepotreboval.

Anjel si povzdychol, roztiahol krídla, jemne nimi zatriasol a zhodil z pier večernú rosu. Potom si znovu vložil hlavu do dlaní a čakal.

Možno raz.

Hádam.

Predsa nie je možné, aby ho už naozaj nikto nepotreboval.

V jednom z bytov zrazu zakňučal psík.

Anjel sa okamžite vystrel.

„Aspoň psík…“

Započúval sa do jeho sna, no vzápätí sklamane ovisol.

Psík sníval o konzerve, ktorú práve zjedol, a o ďalšej, ktorú podľa všetkého očakával ráno. Nijakú duchovnú pomoc nepotreboval. Jeho vesmír bol momentálne úplný.

Svetlá v oknách postupne zhasínali a sídlisko pomaly zaspávalo.

Na anjela si nikto nespomenul.

Keď začalo svitať, ľudia sa opäť vyrojili z vežiakov. Každý z nich bol ponorený do vlastných starostí a náhlil sa niekam, kam musel prísť presne načas, aby potom celý deň túžil byť niekde inde.

Anjel sa takto túlal po svete už celé roky a čoraz častejšie mal pocit, že úplne zbytočne.

Ľudia v neho prestali veriť.

Keď ho prestali volať, postupne prestali vnímať aj jeho prítomnosť. Nie preto, že by zmizol, ale preto, že ich myšlienky boli príliš hlučné, aby zachytili niečo také tiché, ako je anjel.

V diaľke sa ozvali kostolné zvony.

Anjel zdvihol hlavu.

„Hádam tam…“

Rozprestrel krídla a o chvíľu už sedel na streche kostola, odkiaľ načúval myšlienkam ľudí zhromaždených vo vnútri.

Ich pery mechanicky odriekavali staré modlitby, no mysle sa túlali úplne inde.

Suseda má hrozné šaty… pán farár by stál za hriech… potrebujem peniaze… nech tú mrchu konečne porazí… kiež by sa sused zabil na tom svojom aute… amen…

Anjel nechápal, o čo ho vlastne žiadajú.

A ešte menej chápal, ako by im mohol pomôcť.

Započúval sa teda do myšlienok farára, no ten už v duchu balil kufre a predstavoval si, ako sa na svojom BMW vezie s kuchárkou do Chorvátska, aby si tam užívali presne to, proti čomu každú nedeľu kázal.

V tej chvíli anjel pochopil.

Je úplne zbytočný.

Rozhodol sa odletieť niekam ďaleko od všetkých tých protichodných slov, nevyslovených túžob a modlitieb, ktorým neverili ani tí, čo ich odriekavali.

Už sa chystal roztiahnuť krídla, keď začul tichučký hlas.

„Anjelíček môj, kdeže si…“

Prudko sa postavil.

Zamával krídlami tak silno, až zhodil zo strechy satelitný tanier. Len mávol rukou nad tým, čo opäť spôsobia ľudské poisťovne, a rozletel sa za hlasom.

Vletel cez otvorené okno do malého bytu, kde dievčatko kľačalo pri kvetináči a opatrne polievalo drobný kvietok.

„Anjelik,“ mumlalo si, „prosím, nech je tento kvietok krásny. Dám ho svojej mamičke.“

Malými rukami jemne hladkalo jeho lístky, potom vstalo a začalo radostne poskakovať po izbe.

„Anjeliček… anjeliček…“

Anjel zostal stáť pri dievčatku a po dlhom čase pocítil niečo, na čo už takmer zabudol.

Niekto si naňho spomenul.

Niekto ho zavolal bez strachu, bez vypočítavosti a bez túžby ublížiť niekomu inému. Dievčatko nechcelo peniaze, úspech ani pomstu. Chcelo iba darovať mame krásny kvet.

Anjel sa usmial a jemne sa dotkol rastliny.

Zelené lupene sa začali pomaly otvárať. Jeden po druhom sa rozvinuli do plnej krásy a uprostred nich zažiaril kvet taký jasný a nádherný, aký by na obyčajnom sídlisku nikto nečakal.

Vo dverách sa objavila žena.

Dievčatko sa k nej okamžite rozbehlo.

„Mami, pozri, aký krásny kvietok som ti dopestovala!“

Žena sa usmiala.

„Ja viem, dcérka moja.“

Dievčatko sa vrátilo ku kvetináču a nadšene ukazovalo na rozvinuté lupene.

„No povedz, je pekný, však?“

„Je naozaj nádherný,“ odpovedala žena.

Po líci jej stiekla slza.

Kiež by si ho aj ty mohla vidieť, pomyslela si. Keby si nebola slepá…

Slzy jej začali tiecť po tvári.

Dievčatko však obrátilo hlavu presne tam, kde stála, a usmialo sa.

„Ale ja ho už vidím, mami. Vidím ho.“

Na chvíľu sa odmlčalo a spokojne si ju prezrelo.

„A máš veľmi krásne vlasy.“

Žena zostala nehybne stáť vo dverách.

V diaľke sa ozvalo tiché zašuchotanie vzďaľujúcich sa anjelských krídel.