Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Na rohu vysokého vežiaka sedel anjel.
Nohy sa mu hojdali dolu, hlavu mal opretú v dlaniach, krídla pekne zložené na chrbte. Medzi anténami, satelitmi a káblami mu pierka jemne šuchotali vo vetre.

Nudil sa.
Nemal robotu.

Nikto sa naňho neobracal prosbami.
Nik ho nepotreboval.

Márne pátral po myšlienke, ktorá by k nemu prenikla a privolala ho.

Sledoval ľudí.
Boli ako mravce. Hmýrili sa, v hlavách im lietalo množstvo myšlienok.

Pozeral na ženy vláčiace ťažké tašky plné nákupov. Snažil sa nájsť v ich hlavách niečo, čo by ho zavolalo.

Ale ich myšlienky boli iné:

Deti musia jesť… čo budem variť… mám veľkú riť… nestíham telenovelu… opäť príde ožratý… peniaze, peniaze… volať mame… zvýšia mi plat?… ľúbi – neľúbi?…

Chaotické. Neusporiadané.
Nevedel sa v tom vyznať.

Prešiel zrakom na skupinu mamičiek:

Kúpiť plienky… ona má lepší kočík… pribrala som… ráno zakašľal…

Smútok mu stiahol tvár.

Od krčmy sa vyrojil hlúčik chlapov tackajúcich sa domov.

„Tam zbytočne budem hľadať,“ povedal si.

A tak sedel.
Sedel a mal čas.

Bol tu večne.

Slnko sa zatiahlo za kopce. Okná sa rozmodreli od televízorov.

„Oltáre nového veku,“ pomyslel si.

Pátral v hlavách ešte raz.
Nič.

Nikto ho nevolal.
Nikto ho nepotreboval.

Anjel si povzdychol, roztiahol krídla, jemne ich nariasíl a zhodil z nich večernú rosu. Vložil si hlavu do dlaní a čakal.

Možno raz.
Hádam.

Nie je možné, že ho nikto nepotrebuje.

V jednom byte zakňučal psík.

Anjel sa napol.

„Aspoň psík…“

Nie.
Psík sníval o konzerve, ktorú práve zjedol, a o ďalšej, ktorú dostane ráno.

Svetlá pomaly zhasínali. Sídlisko zaspalo.

Na anjela si nik nespomenul.

Začalo svitať.
Ľudia sa vyrojili z vežiakov a každý, zabratý do svojich myšlienok, sa niekam náhlil.

Už dlhé roky sa takto túlil po svete. Úplne zbytočne.

Ľudia v neho prestali veriť.
A keďže ho prestali volať, prestali vnímať aj jeho prítomnosť.

V diaľke začul zvony.

„Hádam tam…“

Ale myšlienky modliacich sa boli o úplne inom.

Mechanicky odriekali staré texty, no mysleli na:

Suseda má hrozné šaty… pán farár by stál za hriech… chcem peniaze… nech suseda dostane rakovinu… nech sa sused zabije na aute… AMEN…

Anjel nechápal, čo vlastne chcú.
A ani im nevedel pomôcť.

Farár už v duchu balil kufre a predstavoval si, ako na svojom BMW ide s kuchárkou do Chorvátska užívať si to, proti čomu kázal.

Anjel pochopil.

Je úplne zbytočný.

Rozhodol sa odletieť.
Niekam ďaleko od toho všetkého…

…Anjelíček môj, kdeže si…

Prudko vstal.
Zamával krídlami, zhodil satelit, mávol rukou a letel.

Vletel do bytu, kde malé dievčatko polievalo kvietok v kvetináči a pritom si mumlalo:

„Anjelik, nech je tento kvietok krásny, prosím. Dám ho svojej mamičke…“

Hladkalo lístky malými rúčkami.

Potom skackalo po izbe a stále opakovalo:

„Anjeliček… anjeliček…“

Anjel bol šťastný.
Niekto si naňho spomenul.

Roztvoril lupene.
Kvet vykvitol v plnú krásu.

Vo dverách sa objavila žena.

Usmiala sa.

„Mami, pozri, aký krásny kvietok som ti dopestovala.“

„Ja viem, dcérka moja…“

„No povedz, je pekný, však?“

„Je naozaj pekný,“ povedala žena.

Po líci jej stiekla slza.

„Kiež by si ho aj ty videla… keďže si slepá…“ pomyslela si.

Slzy jej tiekli ďalej.

Dievčatko sa usmialo.

„Ale ja ho už vidím… vidím…
A mami, máš krásne vlasy.“

V diaľke zašuchotalo perie vzďaľujúcich sa anjelských krídel.