Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

 

 

TAJOMNÉ RUMUNSKO

TRILÓGIA

I. SFINGA BUCEGI

Pohorie Bucegi neleží len medzi Transylvániou a Valašskom. Staré rumunské legendy tvrdia, že stojí na mieste, kde sa svet kedysi rozdelil — nie geograficky, ale existenciou samotnou.

Pastieri sa náhornej plošine vyhýbali dávno predtým, než sem začali prichádzať turisti. Hovorili, že vietor tam niekedy prestane existovať a že kamenná tvár nazývaná Sfinga sleduje každého, kto vstúpi príliš ďaleko.

Stúpali spolu už celé dopoludnie.

Ona kráčala vpredu, ľahko, s radosťou človeka, ktorý ide do hôr kvôli výhľadu a slobode. Belgický ovčiak kráčal vedľa nej, občas sa zastavil a zavetril, no vždy pokračoval bez obáv.

On šiel pomalšie.

Každý krok bol vedomý.

Nebola to túra.

Bol to návrat.

Batoh niesol ľahký, no jeho obsah nepatril turistovi — kovová miska, krieda a plátno pokryté znakmi staršími než jazyk.

Do Bucegi neprišiel obdivovať krajinu.

Prišiel čerpať silu.

Sfinga sa objavila náhle.

Nie ako cieľ cesty, ale ako prítomnosť, ktorá tam už dávno čakala.

V tom okamihu vietor zmizol.

Pes zastal.

Srsť na šiji sa mu zdvihla a potichu zavrčal smerom ku kamennej tvári.

Ona sa len usmiala.

„Asi cíti búrku.“

On vedel, že nejde o počasie.

Na plošine sa ich cesty prirodzene rozdelili. Ona pokračovala smerom k stanici lanovky, zatiaľ čo on zostal stáť pri Sfinge.

Ani raz sa neobzrela späť.

Hora ju pustila.

Jeho nie.

Kruh z kameňov vznikal pomaly. Každý detail musel byť presný. Keď položil dlaň na chladný povrch skaly, zavrel oči a sústredil sa na rytmus vlastného dychu.

Nebolo potrebné viac.

Kameň pod jeho rukou jemne zavibroval.

Vzduch zhustol.

Tlak v hlave narastal a tieň Sfingy sa začal pohybovať proti slnku.

Vtedy pochopil chybu.

Energia neprúdila zo zeme k nemu.

Niečo sa obracalo opačným smerom.

Vízia prišla ako úder.

Lanovka.

Pretrhnuté lano.

Kabína plná turistov padajúca do údolia.

Krik.

Smrť.

A nad miestom katastrofy stála čierna postava.

Bez tváre.

Bez pohybu.

Čakala.

Odchod má cenu.

Slová nepočul — vedel ich.

Sfinga nebola zdroj.

Bola zámok.

Jeho pokus začal otvárať niečo, čo nemalo vstúpiť do sveta.

Ak by pokračoval, rovnováha by bola zaplatená životmi nevinných.

Preto prestal.

Zostup začal pokojne.

Potom jediný krok.

Skala sa pod ním zlomila.

Pád bol krátky, no tvrdý. Ostrá bolesť vystrelila telom.

Zlomená noha.

Nad ním prešla lanovka pokojne ďalej.

Bez nehody.

Hora upravila výsledok.

Keď dorazila horská služba, ona bola s nimi.

Pes sa snažil dostať k nemu, no náhle sa otočil smerom k Sfinge a znehybnel.

Ticho zavrčal.

„Len zlomenina,“ povedal záchranár.

Keď ho zdvíhali pod vrtuľník, pozrel dole.

Pri Sfinge stála postava.

Mala jeho tvar.

Nehybná.

Ako náhrada.

Kosti sa zahojili.

Sila nie.

A sny začali.

Kamenné kruhy.

Oheň.

Muži čakajúci v hmle.

 

 

II. SARMIZEGETUSA REGIA

Po návrate z Bucegi sa svet nezmenil.

Zmenil sa on.

Lekári hovorili o šťastí. O dobre zrastenej zlomenine, o rýchlej reakcii horskej služby, o náhode, ktorá mohla dopadnúť oveľa horšie. Všetko malo racionálne vysvetlenie.

Len jedno nie.

Ticho.

Miesta, ktoré kedysi cítil ako pulzujúce body sveta, zmizli. Rituály zostali prázdne, symboly bez odozvy. Akoby sa spojenie, ktoré budoval celé roky, jednoducho prerušilo.

A pes sa odvtedy správal inak.

V noci sa často prebúdzal, zdvíhal hlavu a sledoval prázdne kúty miestnosti. Niekedy ticho zavrčal smerom k oknu, za ktorým nebolo nič okrem tmy.

Raz sa zobudil a našiel ho stáť pri dverách.

Pozeral na sever.

Smerom k horám.

Sny začali krátko nato.

Kamenné kruhy.

Oheň bez plameňov.

Muži stojaci v hmle.

Nevolali ho slovami, no každú noc vedel presne, kam má ísť.

Sarmizegetusa.

Cesta do pohoria Șureanu bola dlhá a opustená. Asfalt sa postupne menil na úzku horskú cestu, potom na štrk a napokon len na lesnú stopu miznúcu medzi stromami.

Signál zmizol ešte pred parkoviskom.

Les pôsobil staro.

Nie divoko — staro.

Ako miesto, ktoré si pamätá viac, než by malo.

Stúpali pomaly. Ona šla vedľa neho, pes tentoraz nepôsobil pokojne. Často sa zastavoval, otáčal hlavu a kontroloval priestor za nimi.

Akoby ich niekto nasledoval.

Ruiny Sarmizegetusy sa objavili medzi stromami nenápadne.

Bez monumentality.

Kamenné kruhy, roztrúsené bloky a staré svätyne nepôsobili ako archeologické nálezisko, ale ako miesto, z ktorého ľudia len na chvíľu odišli.

Vzduch bol zvláštne nehybný.

Pes odmietol vstúpiť medzi kamene.

Zastal na okraji a sadol si.

Oči upreté do lesa.

Hmla prišla bez varovania.

Zdvihla sa zo zeme a začala vypĺňať priestor medzi kruhmi. Tlmené svetlo sa rozptýlilo a zvuky lesa zmizli jeden po druhom.

Potom sa pohla.

Z hmly vystúpili postavy.

Muži.

Vysokí, pokojní, oblečení v jednoduchých plášťoch, s bronzovými náramkami na rukách. Nepôsobili ako duchovia ani vízie.

Boli príliš skutoční.

Jeden z nich pristúpil bližšie.

Tvár mal mladú aj starú zároveň.

„Prišiel si od Strážcu,“ povedal.

Rozumel mu.

Nie jazykom.

Pamäťou.

„Prečo ste zmizli?“ spýtal sa.

Muž sa jemne usmial.

„Ľudia veria, že nás zničili Rimania,“ odpovedal pokojne. „Taký príbeh bol potrebný.“

Hmla sa pomaly pohybovala okolo nich.

„Keď sa svet začal meniť, brány sa oslabili. Niektoré miesta museli zostať strážené mimo času.“

„Kam ste odišli?“

Dák zdvihol pohľad k horám.

„Tam, kde čas plynie inak. Medzi vrstvami sveta.“

Potom sa pozrel priamo naňho.

„Tak ako časť teba zostala v Bucegi.“

V tom okamihu sa za Dákom objavila známa silueta.

Čierna postava.

Stála medzi kameňmi úplne nehybne.

Dákovia sa jej neobávali.

Ustúpili jej.

Ako strážcovi.

„Ona dohliada,“ povedal muž ticho.
„Nie na nás. Na rovnováhu.“

Pochopil.

Sfinga vyberá.

Dákovia strážia.

A čierna postava existuje medzi tým.

Hmla sa začala rozplývať.

Postavy mizli jedna po druhej.

Posledný Dák prehovoril ešte raz.

„Príde čas, keď sa zámky začnú otvárať zvnútra.“

Potom zmizol.

Zvuky lesa sa vrátili náhle.

Ona stála niekoľko metrov ďalej, nič nevidela.

Pes však vrčal do prázdneho priestoru medzi kameňmi.

Presne tam, kde stála čierna postava.

Cestou dole mal zvláštny pocit.

Akoby ho niečo nasledovalo.

Nie nepriateľsky.

Skôr dohliadalo.

V tú noc sa mu snívalo o Sfinge.

Tentoraz tam nestál jeden tieň.

Boli dvaja.

III. HRAD BRAN

 

Po Sarmizegetuse už nešlo o náhodu.

Rumunsko sa pred ním postupne odhaľovalo ako mapa miest, ktoré spolu súviseli spôsobom starším než dejiny. Bucegi nebolo začiatkom a kamenné kruhy Dákov neboli koncom.

Boli len bodmi jednej siete.

A vždy, keď sa priblížil k ďalšiemu z nich, pes reagoval skôr než on.

Tentoraz začal byť nepokojný už niekoľko kilometrov pred cieľom.

Hrad Bran vyrastal zo skaly ako prirodzené pokračovanie hory. Veže sa dvíhali nad úzkym horským priechodom, ktorým po stáročia prechádzali obchodníci, vojaci aj utečenci medzi Transylvániou a Valašskom.

Oficiálne bol pevnosťou.

Neoficiálne miestom kontroly.

Nie nad ľuďmi.

Nad niečím iným.

Turisti zapĺňali nádvorie, fotoaparáty cvakali a sprievodcovia opakovali príbehy o Drakulovi. Legenda znela bezpečne — upír, krv, temnota.

Jednoduché vysvetlenie.

Príliš jednoduché.

Pes zastal pri bráne.

Srsť na šiji sa mu zdvihla.

Odmietal ísť ďalej.

Ona vošla bez obáv.

On vedel, že vstupuje sám.

Vo vnútri hradu bolo chladno spôsobom, ktorý nesúvisel s kameňom ani počasím. Chodby tlmili kroky a zvuky sa strácali skôr, než sa stihli odraziť od stien.

Čím vyššie stúpal, tým silnejší bol tlak v hlave.

Rovnaký ako pri Sfinge.

Rovnaký ako medzi Dáckymi kruhmi.

Najvyššia veža bola prázdna.

Aspoň spočiatku.

Potom sa svetlo zmenilo.

Tiene sa predĺžili nesprávnym smerom.

A pri okne obrátenom k horám stála postava.

Čierna.

Nehybná.

Presne tá istá.

Tentoraz však neustúpila.

Vzduch zhustol a vedľa nej sa pomaly zhmotnila ďalšia silueta.

Muž v starej zbroji.

Tvár ostrá, unavená, no živá.

Vlad Țepeș.

„Prišiel si ďaleko,“ povedal pokojne.

Nebola to vízia. Nebol to duch.

Skôr spomienka, ktorá nikdy úplne nezmizla.

„Hory zatvárajú,“ pokračoval Vlad a pozrel smerom k Bucegi.
„Dákovia strážili. Ja som veril, že človek môže vládnuť tomu, čo oni len chránili.“

Za jeho chrbtom sa otvorila temnota.

Nie tma miestnosti.

Niečo hlbšie.

Pohyb bez tvaru.

„Ľudia potrebovali monštrum,“ povedal Vlad ticho.
„Preto vznikla legenda.“

Čierna postava sa mierne pohla.

Prvýkrát.

Nie krokom.

Realita sa okolo nej posunula.

V tom okamihu pochopil.

Nebola sudcom.

Nebola duchom.

Bola následkom.

Rovnováhou, ktorá vzniká vždy, keď človek prekročí hranicu medzi poznaním a vlastníctvom.

„Ty si prestal,“ povedal Vlad.
„Preto ešte žiješ.“

Temnota za ním sa zachvela.

Akoby čakala rozhodnutie.

Dole na nádvorí pes náhle začal zúrivo štekať.

Zvuk prerazil ticho ako trhlina reality.

Hlas priateľky zaznel z chodby.

Skutočný.

Ľudský.

Kotva.

Keď zišiel dole, pes sa k nemu okamžite pritlačil, no neprestal sledovať vežu.

Vrčal.

Akoby vedel, že niečo tam hore zostalo…

alebo niečo zišlo dole spolu s nimi.

V tú noc sa zobudil náhle.

Pes sedel pri posteli a pozeral do tmavého rohu miestnosti.

Tieň tam bol hlbší než ostatné.

A na okamih mal pocit, že stojí.

Pozoruje.

Nie nepriateľsky.

Len dohliada.

Nasledujúce dni pochopil poslednú pravdu.

Rumunsko nebolo krajinou legiend.

Bolo systémom zámkov.

Bucegi vyberá.

Sarmizegetusa pamätá.

Bran varuje.

A čierna postava stojí všade tam, kde sa človek pokúsi vziať viac, než mu patrí.

EPILÓG TRILÓGIE

Raz sa vrátili do hôr.

Z diaľky bolo vidieť Sfingu.

Na horizonte stáli dve postavy.

Jedna nehybná.

Druhá takmer ľudská.

Pes potichu zakňučal.

Akoby poznal odpoveď skôr než on.

Niektoré miesta svet nestratil.
Len čakajú, kým si ľudia opäť spomenú, prečo boli kedysi zatvorené.