Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

ČARODEJNICA

1.

„Sľubujem… už to nikdy neurobím… nech sa to vráti späť… ja som to tak nechcela…“

Sedela na podlahe uprostred izby, obklopená dohorievajúcimi sviečkami, a medzi prudkými nádychmi opakovala tie isté slová tak dlho, až prestali znieť ako prosba a zmenili sa na nezrozumiteľné zaklínadlo človeka, ktorý by dal čokoľvek za to, aby sa mohol vrátiť o niekoľko hodín dozadu a zastaviť vlastnú ruku skôr, než urobila niečo, čo už možno nikdy nebude možné odčiniť.

Tvár mala mokrú od sĺz, vlasy prilepené na čelo a prsty zovreté okolo athame, obojstranne nabrúsenej rituálnej dýky, ktorej čepeľ bola špinavá od hliny, vosku a atramentu z fotografií, do ktorých ešte pred chvíľou bodala s takou zúrivosťou, akoby sa pokúšala preraziť nielen papier, ale aj vzdialenosť, cudzie rozhodnutie a samotný osud.

V tej chvíli už nevedela, čo presne vykonala, pretože vedela iba to, že pôvodne chcela urobiť niečo celkom iné.

Začalo sa to pred niekoľkými mesiacmi, počas obyčajného popoludnia v malej kaviarni uprostred obchodného centra, kde sedela oproti mužovi, ktorého milovala, držala ho za ruku a s dôverou človeka, ktorý ešte nepozná blížiacu sa pohromu, mu rozprávala o ich spoločnej budúcnosti.

Okolo nich prechádzali ľudia s nákupnými taškami, deti sa dožadovali sladkostí, z reproduktorov znela nevýrazná hudba a čašníčka odnášala šálky zo susedného stola, no ona nič z toho nevnímala, pretože celý svet sa pre ňu sústredil do jeho očí, úsmevu a dlane, ktorú považovala za miesto, kam bude môcť patriť až do konca života.

Rozprávala o dome, ktorý si raz kúpia, o záhrade, ktorú spolu vysadia, o izbách, deťoch, dovolenkách aj spoločných Vianociach, pričom v jej mysli už celý ich budúci život existoval so všetkými farbami, vôňami a drobnými spomienkami na udalosti, ktoré sa ešte nestali.

Medzi jednotlivé vety vkladala nežné oslovenia, ktoré vyslovovala tak prirodzene, akoby nimi zakaždým upevňovala neviditeľné puto medzi nimi.

„Ľúbkam ťa, miláčik… mojko… macík…“

On ju mlčky pozoroval, videl jej rozžiarené oči, spokojný úsmev aj istotu ženy, ktorá si myslí, že sedí oproti vlastnej budúcnosti, a čím dlhšie ju počúval, tým silnejšie cítil, ako sa mu zviera žalúdok, pretože vedel, že musí vysloviť vetu, po ktorej sa všetko, čo práve opisuje, rozpadne.

„Vieš…“

Povedal to tak potichu, až ho spočiatku nepočula a pokračovala v rozprávaní, no keď slovo zopakoval, zastavila sa a pozrela naňho s úsmevom, pretože očakávala ďalšie vyznanie, lichôtku alebo niektorú z viet, ktoré si neskôr zopakuje pred spaním.

„Vieš… ja to už k tebe necítim tak ako kedysi. Je to iné a chcel som sa s tebou stretnúť, pretože to chcem ukončiť.“

Na okamih sa odmlčal a sklonil pohľad k šálke, akoby na hladine kávy hľadal jemnejšie slová, ktorými by sa dala povedať pravda bez toho, aby zranila.

Nenašiel ich.

„Ja ťa už neľúbim. Ľúbim inú.“

Zamrzla.

Srdce sa jej rozbúchalo tak silno, až ju zabolelo v hrudi, ústa zostali pootvorené, no hlas neprichádzal, pretože myseľ odmietala prijať skutočnosť, ktorá sa nezmestila do sveta, v ktorom ešte pred niekoľkými sekundami žila.

„Ale…“

Hrdlo mala suché a stiahnuté, telo napnuté a prsty položené na stole zostali nehybné, akoby si ešte neuvedomili, že už nemajú koho držať.

„Ale ty si môj… veď sa milujeme… plánovali sme budúcnosť… ešte včera to bolo krásne… ja som nič neurobila… nič som ti nespravila… nikdy si mi nič nepovedal…“

Vety z nej vychádzali jedna cez druhú, bez poriadku a bez dychu, pretože sa nimi pokúšala zatlačiť realitu späť a presvedčiť jeho, seba aj celý svet, že predsa nemôže odísť, keď ho tak veľmi miluje.

Napokon sklonila hlavu do dlaní a rozplakala sa.

On chvíľu mlčal, možno hľadal slová, ktorými by ju upokojil, no pochopil, že každá ďalšia veta by iba predĺžila chvíľu, z ktorej už chcel odísť.

„Ja už musím ísť,“ povedal. „A prosím… nevolaj mi.“

Položil na stôl peniaze, krátko sa pozrel na dve nedopité kávy a postavil sa. Pri východe sa ešte raz obzrel, akoby ho na okamih zabolelo, čo po sebe zanecháva, no potom sa stratil v dave a spolu s ním zmizol aj život, ktorý si ešte pred chvíľou tak živo predstavovala.

Pre ňu sa v tej chvíli všetko skončilo.

Mala pocit, že sa svet rozpadol, slnko zhaslo a zem sa prestala otáčať, hoci ľudia okolo nej naďalej nakupovali, rozprávali sa a smiali, akoby sa nestalo vôbec nič. Práve táto ľahostajnosť sveta jej pripadala najkrutejšia, pretože nedokázala pochopiť, ako môže všetko pokračovať, keď v nej nezostalo nič, čo by malo pokračovať.

Sedela skrútená nad stolom, plecia sa jej triasli a slzy jej stekali na blúzku.

„Slečna, je vám niečo?“ opýtala sa opatrne čašníčka.

„Vypadnite!“ vykríkla bez toho, aby zdvihla hlavu.

Čašníčka pokrčila plecami, vzala zo stola šálky a odišla, zatiaľ čo ona zostala medzi cudzími ľuďmi s pocitom, že ju niekto vyzliekol donaha a vystavil uprostred miestnosti, aby sa všetci mohli pozerať na jej poníženie.

Domov kráčala ako v cudzom meste, zvuky k nej doliehali z veľkej diaľky a ľudia, ktorí ju míňali, pôsobili neskutočne, akoby boli iba kulisami vo svete, do ktorého už nepatrila.

Keď vošla do bytu, otvorila skriňu, vytiahla fľašu vodky a naliala si plný pohár, ktorý vypila naraz, hoci na alkohol nebola zvyknutá, takže vzápätí utekala na toaletu a zvracala dovtedy, kým jej nezostali iba slzy, žlč a kŕče prázdneho žalúdka.

Neskôr sedela na dne sprchovacieho kúta a nechala na seba dopadať horúcu vodu, ktorá jej stekala po tvári aj tele, no nedokázala zmyť pocit špiny, odmietnutia a poníženia.

„Milujem ho… je môj… ako mi to mohol urobiť…“

Opakovala tie slová, až sa jej láska začala meniť na strach, strach na hnev a hnev na nenávisť voči nemu, voči druhej žene, voči sebe aj svetu, ktorý dovolil, aby jej niekto vzal život, ktorý už považovala za svoj.

„Umriem,“ šeptala. „Zabijem sa a potom bude trpieť. Potom pochopí, čo mi urobil.“

Ráno ju zobudilo svetlo prenikajúce cez závesy a telefón zvonil tak dlho, až ho napokon zdvihla.

„Áno?“

Na druhej strane sa ozvala kamarátka, ktorá už vedela, že sa niečo stalo.

„No čo asi… nechal ma.“

Nechcela o tom hovoriť, nechcela počúvať ľútosť ani múdre rady, že čas všetko zahojí, pretože ľudia hovoria o čase veľmi presvedčivo najmä vtedy, keď nečakajú, že má prejsť práve ich bolesť.

Sedela na balkóne, pila kávu, fajčila jednu cigaretu za druhou a dívala sa do prázdna, až napokon vzala telefón a zavolala mu.

Nedvihol.

Zavolala znova a potom tretíkrát.

O niekoľko minút prišla správa.

„Som ti povedal, že je koniec. Neotravuj ma. Už nevolaj ani nepíš.“

Dlho hľadela na displej a nedokázala pochopiť, ako sa muž, ktorý ju ešte pred niekoľkými dňami objímal, mohol zmeniť na človeka, ktorému prekáža už samotná existencia jej hlasu.

Mesiace potom plynuli bez skutočného života, iba v rytme práce a návratov do prázdneho bytu, kde sa každý predmet menil na spomienku a každá spomienka na ďalšiu výčitku. Niekedy sa jej zdalo, že sa bolesť zmiernila, no stačila pieseň, vôňa alebo miesto, ktoré jej ho pripomenulo, a všetko sa vrátilo s rovnakou silou.

Potom ho jedného dňa uvidela s inou ženou.

Kráčali po ulici, držali sa za ruky a smiali sa, pričom sa na ňu díval rovnakým pohľadom, o ktorom bola kedysi presvedčená, že patrí iba jej.

Boli šťastní.

Ona nie.

Začala hľadať odpovede, najskôr u cudzích ľudí na internete, ktorí jej radili, ako ho prinútiť žiarliť, ako sa mu prestať ozývať, aby sa vrátil, alebo ako predstierať, že je bez neho spokojná. Potom prišli knihy o vzťahoch, psychológii a sile ľudskej mysle, no žiadna z nich jej nedokázala dať to jediné, čo chcela.

Jeho.

Napokon narazila na knihy o mágii.

Najskôr sa im vysmievala a čítala ich iba zo zvedavosti, potom ju začala priťahovať predstava, že existujú sily schopné meniť ľudí a ich rozhodnutia, až napokon v mágii našla poslednú nádej človeka, ktorý odmietal prijať jednoduchú pravdu.

On sa rozhodol odísť.

Stratila prácu, pretože prestala chodiť načas a nedokázala sa sústrediť. Stratila kamarátky, pretože všetky rozhovory sa končili jeho menom a jej presvedčením, že sa musí vrátiť. Stratila chuť jesť, spať, smiať sa aj žiť, no jednu vec nestratila.

Posadnutosť.

„Musím ho získať späť.“

Táto veta sa stala jej modlitbou, rozkazom aj ospravedlnením všetkého, čo neskôr urobila.

Začala zapaľovať sviečky, vyslovovať jeho meno, čítať staré texty a skúšať drobné rituály, pri ktorých sa spočiatku cítila smiešne, no zakaždým, keď sa nič nestalo, iba pridala ďalšiu sviečku, ďalšie slovo a ďalší kúsok vlastnej viery.

On sa nevracal.

Na jej správy neodpovedal a napokon si zmenil číslo.

Mlčanie, ktoré po ňom zostalo, v nej postupne vytváralo hnev taký silný, až sa láska a nenávisť nedali rozlíšiť.

V jednej z kníh napokon našla rituál oddelenia dvoch ľudí.

Nebola to kliatba ani pokus niekomu ublížiť. Podľa návodu mala pripraviť dve fotografie, jednu jeho a druhú ženy, s ktorou žil, spojiť ich tenkými hodvábnymi stužkami a počas rituálu ich prerezať athame, čím mala symbolicky oddeliť ich cesty, city a spoločnú budúcnosť.

Presne tak si to vysvetľovala.

Nechcela ich zabiť.

Chcela ich rozdeliť.

Aspoň si to hovorila dovtedy, kým zostávala doma pri knihách a celý rituál existoval iba ako pokojný plán na papieri.

Jednej noci vzala fotografie, dve hodvábne stužky, čierne plátno, sviečky a athame, obojstranne nabrúsenú rituálnu dýku s tmavou rukoväťou, a odišla za mesto.

Auto nechala pri ceste a pešo sa vybrala do lesa, kde poznala malú čistinu obklopenú vysokými stromami. Mesiac sa ukrýval za oblakmi, vzduch bol studený a vlhký a ona pri každom kroku cítila, že opúšťa svet, v ktorom ešte platia obyčajné pravidlá.

Na zemi rozprestrela čierne plátno, vytvorila kruh zo sviečok a jednu po druhej ich zapálila, pričom sa malé plamene v tme podobali očiam, ktoré sa otvorili a začali ju pozorovať.

Do stredu položila obe fotografie.

Na jednej sa usmieval on, taký, akého si pamätala z čias, keď ešte verila, že jeho úsmev patrí iba jej, zatiaľ čo na druhej bola žena, ktorá podľa jej presvedčenia obsadila miesto, ktoré patrilo jej.

Fotografie spojila dvoma úzkymi hodvábnymi stužkami, ktoré medzi nimi vytvárali jemný kríž.

 

Podľa rituálu mala vysloviť ich mená, pomenovať puto, ktoré ich spája, a potom stužky jedným čistým pohybom prerezať, bez hnevu, nenávisti a túžby po pomste.

V knihe bolo dokonca napísané, že človek nesmie vstúpiť do takého úkonu rozrušený, pretože sila rituálu prijíma podobu jeho skutočného vnútorného stavu, nie slov, ktoré sa pokúša vysloviť.

Túto vetu čítala niekoľkokrát a zakaždým si povedala, že je pokojná.

Sadla si do kruhu, položila fotografie pred seba a začala vyslovovať ich mená, spočiatku ticho a sústredene, ako niekto, kto presne vie, čo robí.

„Vaše cesty sa rozdeľujú. Vaše spojenie sa končí. Každý z vás odchádza vlastným smerom.“

Zdvihla athame a priložila čepeľ k prvej hodvábnej stužke.

V tej chvíli sa pozrela na jeho fotografiu a potom na jej.

Pred očami sa jej znovu objavili, ako kráčajú po ulici, držia sa za ruky a smejú sa, zatiaľ čo ona stojí sama na druhej strane a sleduje život, ktorý mal podľa jej predstáv patriť jej.

Ruka sa jej začala triasť.

„Ona ti nepatrí,“ zašepkala.

Čepeľ sa dotkla stužky, no nezarezala do nej.

„Ty patríš ku mne.“

Pokúsila sa pokračovať v slovách rituálu, no namiesto nich sa jej z hrdla vydral plač, najskôr tlmený, potom prudký a zúfalý.

„Prečo si jej dal všetko, čo si sľúbil mne? Prečo ona? Čo má, čo ja nemám?“

Athame sa v jej ruke chvelo a plamene sviečok sa pred očami rozmazávali cez slzy.

Stále ešte mohla stužku prerezať, rituál ukončiť a odísť.

Namiesto toho pocítila, ako sa v nej otvára všetko, čo celé mesiace zatvárala pod slovami o láske.

Poníženie, závisť, nenávisť a túžba, aby aj oni pocítili bolesť.

„Zobrala si mi ho,“ vykríkla na fotografiu ženy. „Zobrala si mi celý život!“

Ruka s dýkou sa pohla.

Čepeľ minula stužku a prenikla priamo cez fotografiu.

Papier zapraskal.

Na okamih zostala nehybná a pozerala na otvor, ktorý athame vytvorilo v tvári cudzej ženy.

V tej chvíli sa ešte mohla zastaviť, odhodiť dýku, zhasnúť sviečky a priznať si, že nie je schopná pokračovať.

Namiesto toho bodla znovu.

A potom ešte raz.

„Nech zmizne! Nech odíde! Nech už medzi nami nie je!“

Athame prechádzalo fotografiou, čiernym plátnom a zabáralo sa do zeme, zatiaľ čo ona kričala, plakala a bodala stále prudšie, až sa obraz ženy roztrhal na kusy.

Hodvábne stužky zostávali celé.

Rituál oddelenia sa neskončil.

Zmenil sa.

Keď sa jej pohľad znovu zastavil na jeho fotografii, bolesť v nej prešla do šialenstva.

„A ty si ma zradil! Ty si mi klamal! Ty si ma zahodil, akoby som nikdy neexistovala!“

Dýka dopadla aj na jeho fotografiu.

„Vráť sa ku mne!“

Bodla znovu.

„Vráť sa!“

A znovu.

„Ak nebudeš môj, nebudeš patriť nikomu!“

Prestala vnímať kruh, sviečky aj vlastný hlas, pretože jej rukou už neviedol zámer, s ktorým do lesa prišla, ale nahromadená bolesť, poníženie a hnev človeka, ktorý sa v jednej chvíli prestal ovládať.

Oddeľovací rituál, pri ktorom mala prestrihnúť dve jemné stužky, sa pod jej rukami zmenil na niečo brutálne, na slepý útok proti dvom obrazom, ktoré v tej chvíli prestali byť fotografiami a stali sa telami ľudí, ktorých chcela potrestať za vlastné utrpenie.

Athame dopadalo na fotografie znova a znova ako pri temnom voodoo, ktoré nikdy neplánovala vykonať, no ktorému v emocionálnom amoku odovzdala všetku silu, ktorú v sebe mala.

Plamene sviečok sa náhle zdvihli, hoci koruny stromov zostávali nehybné, a ona pocítila, že v kruhu nie je sama.

Na jednej strane akoby stála biela postava s jej tvárou, vystrašená a prosebná, ktorá sa jej pokúšala zadržať ruku, zatiaľ čo na druhej strane sa dvíhala rovnaká postava odetá v čiernom, ktorá sa usmievala a viedla každý ďalší úder.

Mala prestať.

Mala odhodiť dýku.

Namiesto toho ju zdvihla vysoko nad hlavu a poslednýkrát ňou prerazila obe fotografie aj neprestrihnuté hodvábne stužky, ktoré ich stále spájali.

Všetky sviečky naraz zhasli.

Les pohltila úplná tma a ona zostala nehybne sedieť s rukou položenou na rukoväti athame, počúvala vlastný prerývaný dych a tlkot srdca, zatiaľ čo niekde ďaleko, zo smeru od cesty, zaznel zvuk, ktorý mohol byť prasknutím stromu, prudkým úderom alebo nárazom kovu.

Vtedy ju opustil hnev.

Zostal iba strach.

Vyskočila, pustila fotografie aj dýku na zem a začala zbierať veci, no ruky sa jej triasli tak silno, že polovicu predmetov nechala na čistine. Potom sa rozbehla lesom, zakopávala o korene, vetvy ju šľahali do tváre a pri každom kroku mala pocit, že za ňou niečo kráča.

Domov prišla nadránom, špinavá, poškriabaná a vyčerpaná, no len čo zatvorila dvere, presviedčala samu seba, že prežila iba hysterický záchvat, sviečky zhasil vietor a zvuk od cesty si vytvorila jej rozrušená myseľ.

Potom zazvonil telefón.

Na displeji bolo neznáme číslo.

Zdvihla ho a ozval sa mužský hlas, ktorý sa najskôr opýtal na jej meno a potom na to, či poznala človeka, ktorého meno vyslovil.

Poznala.

Bol to jej miláčik.

Muž hovoril o nehode, o aute, ktoré zišlo z cesty, a o dvoch ľuďoch, ktorí zomreli ešte pred príchodom pomoci.

On a tá druhá žena.

Presný čas nehody nebol jasný.

Mohlo sa to stať približne v čase, keď sedela v lese.

Telefón jej vypadol z ruky.

Dlho stála uprostred miestnosti bez pohybu a potom sa jej pohľad zastavil na athame, ktoré ležalo na stole, hoci si bola istá, že ho nechala na čistine.

Vedľa neho boli položené obe fotografie, prebodnuté, roztrhané a stále spojené neprestrihnutými hodvábnymi stužkami.

„Nie…“

Ustúpila.

„Nie, ja som to tak nechcela…“

Nevedela, či sa nehoda stala pred jej slovami, počas nich alebo až potom. Nevedela, či ju spôsobila únava vodiča, mokrá cesta a nešťastná zákruta, alebo sa jej zúfalstvo v lese premenilo na silu, ktorá zasiahla dvoch ľudí.

Nevedela nič.

Iba to, že ich v tej chvíli nenávidela, že do ich fotografií bodala a že oni zomreli.

Zapálila sviečky a začala prosiť, aby sa všetko vrátilo späť, hoci už nevedela, koho prosí ani prečo by ju mal niekto poslúchnuť.

„Sľubujem… už to nikdy neurobím… nech sa to vráti späť… ja som to tak nechcela…“

Susedia počuli jej krik a zavolali pomoc.

Keď prišli policajti a záchranári, našli ju sedieť uprostred izby obklopenú sviečkami, s prebodnutými fotografiami v rukách a jedinou vetou, ktorú opakovala stále dookola.

„Zabila som ich.“

Nikto nedokázal povedať, či sa priznala k skutočnému činu, alebo iba k želaniu, ktoré sa v rovnakej noci stretlo s tragickou náhodou.

A práve vtedy sa začali dva roky, počas ktorých ju všetci presviedčali, že nijaká mágia neexistuje.

2.

„Sľubujem… sľubujem, že sa sem už nikdy nevrátim…“

Povedala to takmer bez hlasu, keď po dvoch rokoch kráčala preč od psychiatrickej kliniky s taškou osobných vecí prevesenou cez plece a so zvláštnym pocitom, že sloboda, po ktorej tak dlho túžila, je oveľa desivejšia než zamknuté dvere.

Pri bráne sa zastavila a obzrela na budovu, v ktorej zostali dva roky jej života.

„Nie. Už nikdy naspäť.“

Prvých šesť mesiacov si takmer nepamätala, pretože existovala iba medzi liekmi, spánkom a nekonečnými chodbami, po ktorých sa pohybovala ako telo bez človeka. Potom prišli rozhovory, otázky a pokusy vysvetliť lekárom, čo urobila a čo sa stalo.

Rozprávala o lese, kruhu, fotografiách, hodvábnych stužkách aj o okamihu, keď namiesto ich prestrihnutia začala v amoku pichať athame do obrazov dvoch ľudí, no zakaždým, keď sa pokúsila vysvetliť súvislosť medzi rituálom a nehodou, lekár prikývol profesionálnym spôsobom, niečo si zapísal a upravil jej lieky.

Tvrdili, že nehodu nespôsobila, pretože mokrá cesta, rýchlosť a tma boli dostatočným vysvetlením.

Ona však zakaždým odpovedala:

„Vy ste tam neboli. Nepočuli ste, čo som povedala.“

Po čase pochopila, že čím viac hovorí, tým dlhšie tam zostane, a tak sa naučila mlčať. Prestala spomínať mágiu, hlasy aj sny, odpovedala tak, ako od nej očakávali, a po roku pokojného správania ju napokon vyhlásili za zdravú.

Keď otvorila dvere svojho bytu, privítal ju pach zatvoreného priestoru a pohľad na život, ktorý pred dvoma rokmi opustila.

Na podlahe zostala zaschnutá škvrna od vína, kvety v črepníkoch sa zmenili na suché stonky a na nábytku ležala vrstva prachu prikrývajúca všetko ako jemný popol.

Otvorila okná a začala upratovať, vyhadzovala fľaše, staré jedlo, oblečenie aj predmety, ktoré jej pripomínali posledné mesiace pred hospitalizáciou, umývala podlahy, vetrala izby a obnovovala poriadok, akoby mohla spolu s bytom očistiť aj vlastnú minulosť.

Jedna vec však zostala.

Polička plná kníh o mágii.

Obchádzala ju ako jazvu, pretože poznala každý názov, chrbát aj presné poradie kníh, no bála sa ich dotknúť. Nie preto, že by si bola istá, že obsahujú pravdu, ale preto, že v nich zostala žena, ktorou kedysi bola.

Večer si sadla do kresla, zapla televízor a naliala si pohár sódy.

„Ešte dobre, že som mala niečo na účte,“ zamrmlala.

V tej chvíli sa jedna kniha pomaly vysunula z police a spadla na podlahu.

Strhla sa.

„To sa mi iba zdalo.“

Nezdalo.

Kniha ležala otvorená, akoby niekto presne vybral stranu, ktorú mala čítať.

Dlho sa na ňu dívala, no napokon vstala, zdvihla ju a začala čítať, najskôr opatrne a s odporom, potom so stále väčším záujmom, pretože texty boli rovnaké ako kedysi, no ona už nebola tou istou ženou.

Pred dvoma rokmi čítala každú vetu s jedinou otázkou: Ako ho dostanem späť?

Teraz si všímala varovania, súvislosti aj myšlienky, ktoré vtedy preskakovala, pretože posadnutosť jej dovolila prijímať iba to, čo podporovalo jej túžbu.

Jazvy zostali, no už nekrvácali.

Začala chápať, že sila, ktorej sa človek dotýka, nemusí byť sama osebe dobrá ani zlá, pretože jej podobu vytvára aj zámer, hnev, strach a všetko, čo v sebe človek odmieta vidieť.

Do lesa išla vykonať rituál oddelenia, no v skutočnosti nebola schopná oddeliť ani vlastnú lásku od posadnutosti, súcit od poníženia a túžbu po návrate od potreby potrestať.

Možno nikoho nezabila.

Možno by zomreli aj bez nej.

Možno sa však nikdy nedozvie pravdu.

Jedno už vedela.

Najväčšou kliatbou sa nestal samotný rituál, ale vina, ktorú si po ňom vytvorila a ktorej potom dovolila zožrať dva roky jej života.

„Teraz to už bude iné,“ pomyslela si. „Keď som tým už prešla, musím pochopiť, čo sa skutočne stalo.“

V tú noc zaspala s knihou položenou vedľa postele.

Na druhý deň si začala hľadať prácu, no odpovede neprichádzali a po niekoľkých odmietnutiach mala pocit, že každý človek sediaci oproti nej vidí namiesto ženy iba dva roky strávené na psychiatrii.

Keď vošla na úrad práce, otočila sa ešte skôr, než sa stihla nadýchnuť.

Podvečer sedela pri počítači, keď sa jej ozvala stará známa.

„Kde si bola tak dlho?“

Odpovedala, že sa toho veľa stalo a nechce o tom hovoriť, no známa pokračovala, až napokon vyslovila vetu, ktorú nechcela počuť.

„Vieš… potrebujem radu. Ty si sa kedysi venovala mágii.“

Zostala sedieť bez pohybu a v žalúdku pocítila jemné chvenie, ktoré nebolo iba strachom, ale aj pokušením a vedomím, že napriek všetkému môže stále existovať sila, ktorú dokáže použiť.

Napísala jej, že niektoré veci sa nemusia skončiť tak, ako si človek predstavuje, a že každý zásah môže mať následky, najmä ak ho človek robí v stave, v ktorom nedokáže rozlíšiť svoj zámer od vlastnej bolesti.

„Aj tak to chcem,“ odpísala známa.

Dlho váhala.

Napokon jej poslala riešenie.

Odpoveď prišla až po niekoľkých dňoch, keď sa na účte objavili peniaze a v správe stálo:

„ĎAKUJEM. Vyšlo to.“

A tak sa to začalo.

Najskôr sa ozvala jedna známa, potom druhá a po nej ďalšie ženy, ktoré si medzi sebou odovzdávali jej číslo a prichádzali s problémami, na ktoré už vraj obyčajný svet nestačil.

„Áno, počúvam,“ ozývala sa do telefónu čoraz častejšie.

Telefonátov pribúdalo, návštev pribúdalo a spolu s nimi rástol aj pocit, že konečne našla miesto, na ktorom môže byť užitočná a kde jej minulosť nie je hanbou, ale skúsenosťou.

V jeden krásny podvečer zazvonil telefón znova.

Zdvihla ho bez toho, aby sa pozrela na číslo.

„Áno, počúvam.“

Na druhej strane sa ozval hlas, ktorý poznala lepšie než vlastný.

„Prečo si to urobila, miláčik?“

Telefón jej vypadol z ruky a dopadol na podlahu, zatiaľ čo zo slúchadla sa ozývalo iba tiché šušťanie pripomínajúce dych človeka, ktorý už dávno nemal dýchať.

3.

„Ja som to tak nechcela…“

Opakovala si tú vetu, zatiaľ čo vyťahovala knihy z police a horúčkovito v nich hľadala odpoveď, pretože vedela, že ak sa znovu nechá stiahnuť do viny a strachu, skončí tam, odkiaľ sa len nedávno vrátila.

„Musím to uzavrieť. Musím vedieť pravdu.“

Vtedy si spomenula na temné zrkadlo.

Vzala čistú sklenenú tabuľu a z jednej strany ju natrela niekoľkými vrstvami matnej čiernej farby, pričom každú nechala dôkladne zaschnúť, až sa po otočení skla vytvorila hladká tmavá plocha, ktorá neodrážala miestnosť ako obyčajné zrkadlo, ale pohlcovala ju a nechávala v sebe iba nejasné obrysy.

Zatiahla závesy, vypla všetky svetlá a oproti zrkadlu postavila stoličku.

Sviečku umiestnila približne dva centimetre pred sklo, tak blízko, že sa jej plameň v tmavej ploche zdvojoval, strácal a znovu objavoval, akoby nehorel pred zrkadlom, ale niekde hlboko v ňom.

Sadla si, položila ruky na kolená a upokojila dych.

Pozerala do tmavého skla tak dlho, až prestala vnímať izbu, čas aj vlastné telo, pričom svetlo sviečky dopadalo na jej tvár, vracalo sa zo skla a vytváralo pohyblivé tiene, ktoré menili jej črty pri každom zachvení plameňa.

Najskôr videla iba neurčitý odraz vlastnej tváre, potom únavu v očiach a napokon pohyb, akoby sa čierna plocha zrkadla pomaly menila na vodu.

Kontúry jej tváre sa zvlnili.

„Kto si?“ spýtala sa.

Odraz otvoril ústa.

„Ja? Ja som ty.“

Zamračila sa.

„Čakala som niekoho iného.“

Tvár v zrkadle sa usmiala, no nebol to jej úsmev, hoci patril jej perám.

„Nečakala si seba? Ty o mne nevieš, ale ja som pri tebe vždy bola.“

„Nemám náladu na hry. Povedz, kto si.“

Odraz sa uškrnul.

„Pozeraj.“

Povrch zrkadla sa roztočil, uprostred sa vytvorila tmavá špirála a obraz sa náhle otvoril.

Uvidela les, kruh sviečok, dve fotografie spojené hodvábnymi stužkami, athame v zdvihnutej ruke a samu seba, ako kričí, plače a namiesto prestrihnutia stužiek bodá do tvárí dvoch ľudí.

V kruhu však nebola sama.

Na jednej strane stála žena v bielom, bledá a vystrašená, ktorá sa jej pokúšala zadržať ruku, zatiaľ čo na druhej strane bola rovnaká žena odetá v čiernom, ktorá jej našepkávala, aby pokračovala.

Obe mali jej tvár.

„Som tvoja temná polovica,“ povedal odraz. „Svet existuje v rovnováhe, v dni a noci, zime a lete, radosti a žiali, svetle a tme.“

Sledovala, ako čierna postava drží jej ruku a vedie každý úder dýky.

„To som urobila ja?“ zašepkala.

„Urobili sme to my, pretože ty si ja a ja som ty.“

„Prečo?“

„Pretože si ma popierala, zatláčala si ma hlbšie a tvárila sa, že v tebe nie je hnev, nenávisť, žiarlivosť ani túžba po pomste. Chcela si byť iba milujúcou ženou, ktorej bolo ublížené, a všetko, čo sa do tohto obrazu nehodilo, si odovzdala mne.“

Temná tvár sa priblížila k povrchu zrkadla.

„Do lesa si išla oddeliť dvoch ľudí, ale nebola si schopná oddeliť vlastnú bolesť od zámeru. Myslela si si, že vykonávaš rituál, no v rozhodujúcej chvíli si už nevykonávala nič. Konala za teba rana, ktorú si celé mesiace kŕmila.“

„Zabili sme ich?“

Odraz mlčal.

„Povedz mi pravdu. Spôsobila som tú nehodu?“

„Možno áno.“

Zadržala dych.

„A možno nie.“

„Ty to musíš vedieť.“

„Nie,“ odpovedal odraz. „Práve v tom spočíva tvoj trest. Nikdy nebudeš vedieť, či tvoj rituál zmenil ich osud, alebo si iba vyslovila smrť vo chvíli, keď k nim už smerovala.“

Po tvári jej začali stekať slzy.

„Tak čo mám urobiť?“

„Prijať, že si bola schopná tie slová vysloviť, no prestať sa hrať na boha, ktorý rozhoduje, čo nimi spôsobil.“

„Ale ak som ich zabila…“

„A ak si ich nezabila? Koľko ďalších rokov chceš obetovať vlastnej predstave, že si mala moc nad nehodou, pri ktorej si ani nebola?“

Mlčala.

„Mágia nebola tvojím najväčším nebezpečenstvom,“ pokračovala temná tvár. „Tvojím nebezpečenstvom bolo presvedčenie, že ju môžeš používať vo chvíli, keď nedokážeš vládnuť vlastnej mysli. Človek, ktorý nevie, či hovorí jeho zámer alebo jeho zranenie, nemá držať v ruke athame.“

Pozerala na dve ženy v kruhu, na bielu, ktorá sa celý život pokúšala vyzerať nevinná, aj na čiernu, do ktorej zatvorila všetko, čo na sebe nedokázala zniesť.

Postavy sa pomaly obrátili k sebe a približovali sa, až sa napokon spojili do jediného tela.

Jedna žena.

Jeden celok.

Vydýchla.

„Chápem.“

Potom sa pozrela do vlastných očí v zrkadle.

„Prepáč… a mier.“

V jej vnútri sa ozval tichý hlas.

„Aj ty prepáč.“

Prudko vstala, zažala svetlo a obraz v zrkadle zmizol.

Napila sa vody a vyšla na balkón, kde si zapálila cigaretu a dlho pozorovala noc.

„Tak toto som nečakala,“ povedala napokon.

Z jej vnútra sa okamžite ozvalo:

„Sme nečakali.“

Usmiala sa, pretože konečne pochopila, že problémom nie je svetlo ani tma, ktoré žijú v každom človeku, ale vojna, ktorú medzi nimi vytvoríme, keď jednu polovicu seba povýšime na svätú a druhú zamkneme do pivnice, kde čaká, kým bude mať dostatok sily vyraziť dvere.

4.

„Slečna, naozaj chcete vystúpiť práve tu?“ spýtal sa taxikár a pozrel na ňu v spätnom zrkadle. „Veď tu nič nie je, iba cesta a pole. Do najbližšej dediny sú najmenej tri kilometre.“

„Nie, ďakujem. Chcem sa prejsť.“

Zaplatila, vzala si tašku a vystúpila.

Taxikár sa pohol, no po niekoľkých metroch spomalil, akoby ešte stále premýšľal, či ju má nechať samu na opustenej ceste. Napokon pokračoval a jeho svetlá zmizli za zákrutou.

Potrebovala to uzavrieť.

Aj po rokoch sa vracali sny, v ktorých sedela v kruhu, bodala do fotografií a počula zvuk nárazu, hoci v skutočnosti pri nehode nebola. Prebúdzala sa s pocitom, že niekde stále čakajú, že ich nechala uväznených medzi smrťou a vlastnou vinou.

Kráčala po krajnici v šere zapadajúceho slnka, zatiaľ čo v diaľke sa rozsvecovali svetlá mesta.

V meste už bola známou čarodejnicou, za ktorou ľudia prichádzali po pomoc, radu a nádej. Ďakovali jej, odporúčali ju svojim známym, no zároveň sa jej báli a po vyriešení vlastného problému od nej často odchádzali čo najrýchlejšie.

A tak zostávala sama, s tajomstvom ukrytým na dne duše ako miestnosť, ktorú sa ešte neodvážila úplne otvoriť.

Po chvíli zbadala pri ceste dva kríže.

Zastavila sa.

„Tu,“ pomyslela si. „Práve tu sa to stalo.“

Z polí sa začala dvíhať hmla a ovíjala sa jej okolo nôh, zatiaľ čo ona zavrela oči, upokojila dych a otvorila zmysly, ktoré sa počas rokov naučila používať.

Svet okolo nej sa zmenil a hranica medzi hmotným a nehmotným sa stenčila, až sa oba priestory na okamih spojili.

Vtedy ich uvidela.

Stáli pri ceste a držali sa za ruky.

On, jej niekdajší miláčik, a žena, ktorú kedysi nenávidela viac než kohokoľvek na svete.

Okolo nich sa prevaľovala striebristá hmla, no ich tváre boli pokojné a nebolo v nich nič z hrôzy, ktorú celé roky nosila v sebe.

Čakala, že sa vráti žiarlivosť, hnev alebo bolesť, no necítila nič z toho.

Zostala iba zvláštna čistota.

„Ahoj,“ povedala.

„Stratili sme cestu,“ odpovedala žena. „Mali po nás prísť, ale neprišli. Sme radi, že si prišla.“

Prikývla.

„Tak poďte.“

Otočila sa a vykročila cez lúku zahalenú hmlou.

Išli za ňou pokojne a bez otázok, akoby na túto chvíľu čakali celé roky.

Postupne sa k nim začali pridávať ďalšie postavy, ktoré vystupovali z hmly, polí a lesa. Boli medzi nimi starí ľudia, deti, muži aj ženy, všetci tichí a stratení, každý so svojím príbehom, ktorý sa skončil skôr, než ho dokázal dopovedať.

„Ona pozná cestu,“ šepkal vietor.

Dav za ňou rástol a ona kráčala ďalej, hoci nevedela, odkiaľ pozná smer.

Lúka sa zmenila na les, les znovu na otvorenú krajinu a napokon prišli k bažine, nad ktorou ležala hustá hmla. Čierna voda sa ani nepohla a priestor okolo nich bol taký tichý, až počula iba kroky ľudí, ktorí už nemali telá.

Napokon sa pred nimi otvoril hlboký kaňon, ktorého dno nebolo vidieť.

Cez priepasť viedol úzky drevený most a jeho druhý koniec mizol v hmle.

Zastala pri vstupe.

„Ďalej už musíte ísť sami.“

Dav sa pomaly pohol a jedna postava za druhou vstupovala na most, až ich všetky pohltila hmla.

Nakoniec zostali iba dvaja.

Ona a on.

Stáli oproti sebe a pozerali si do očí, pričom po prvýkrát od rozhovoru v kaviarni necítila potrebu presviedčať ho, aby zostal, vyčítať mu odchod ani dokazovať, že jej ublížil.

„Tak už choď,“ povedala.

Pozrel na ňu a v jeho tvári nebol strach ani hnev.

„Prepáč… a ďakujem.“

Potom sa otočil a vstúpil na most.

Pozorovala ho, až kým ho nepohltila hmla.

„Ty mne prepáč,“ zašepkala.

Po líci jej stiekla jediná slza, no nebola to slza bolesti, ale slza ukončenia.

„Slečna, je vám niečo?“

Otvorila oči.

Sedela pri ceste vedľa dvoch krížov a taxikár ju jemne potľapkával po pleci.

„Nedalo mi to,“ povedal. „Tak som sa vrátil. Sedíte tu už poriadne dlho.“

Pozrela naňho, akoby sa práve vrátila z miesta, ktoré bolo oveľa vzdialenejšie než cesta do mesta.

„Nie,“ odpovedala a pomaly sa usmiala. „Nie je mi nič. Odvezte ma, prosím.“

Sadla si na zadné sedadlo a oprela hlavu o okno.

Keď sa auto pohlo, dva kríže zostali za nimi a napokon zmizli v tme.

Dušu jej zaplavil zvláštny, tichý a hlboký pokoj, aký človek pocíti vo chvíli, keď konečne prestane niesť niečo, čo možno nikdy nebolo jeho vinou, no celé roky tomu odovzdával svoj život.

Od toho dňa už nikoho neučila mágiu tak, že mu iba ukázala sviečky, dýku, kruh a správne slová.

Najskôr sa ho opýtala, či dokáže rozoznať vlastný zámer od strachu, lásku od posadnutosti a spravodlivosť od túžby po pomste, pretože človek môže poznať všetky rituály sveta, no ak neovláda vlastnú bolesť, stačí jediný okamih a z jemnej hodvábnej stužky, ktorú mal prestrihnúť, vytvorí puto, ktoré ho bude prenasledovať celý život.

Mágia totiž nebola určená iba tým, ktorí poznali správne slová.

Patrila tým, ktorí vedeli, kedy ich radšej nevysloviť.

Róbert Kékeši
www.carodejnik.com