ČARODEJNICA

1.

„Sľubujem…
Už to nikdy neurobím…
Nech sa to vráti naspäť…
Ja som to tak nechcela…“

Medzi vzlykmi to šeptala do prázdna. Slová sa rozpadali skôr, než ich stačila dopovedať.

Začalo sa to pred niekoľkými mesiacmi.

Sedela v malej kaviarni obchodného centra, držala ho za ruku a zamilovane sa dívala do jeho očí. Bola šťastná. Úplne, detinsky, bez pochybností šťastná.

Rozprávala. Stále rozprávala.
O dome, ktorý si raz kúpia.
O deťoch, ktoré budú mať.
O živote, ktorý ich čaká.

Medzi vetami vkladala nežné oslovenia, ktoré zneli ako drobné zaklínadlá:

„Ľúbkam ťa, miláčik… mojko… macík…“

On ju sledoval. Videl jej žiariace oči. Videl jej spokojnosť. A cítil, ako sa mu zviera žalúdok, lebo vedel, čo musí povedať.

„Vieš…“

Prerušil ju.

Pozrela na neho s úsmevom, očakávajúc ďalšie vyznanie. Vedel krásne lichotiť. Myslela si, že to bude ďalšia taká chvíľa.

„Vieš…“ zopakoval.

Nadýchol sa.

„Ja to už k tebe necítim tak ako kedysi. Je to iné. Chcel som sa s tebou stretnúť, lebo… to chcem ukončiť. Ja ťa už neľúbim. Ľúbim inú.“

Zamrzla.

Srdce sa jej rozbúchalo tak silno, až ju zabolelo. Oči sa jej rozšírili, ústa ostali pootvorené, no slová neprichádzali.

„Ale…“

Hrdlo mala stiahnuté. Sucho v ústach. Telo napnuté ako struna.

„Ale ty si môj…“

Hlas jej takmer zanikol.

„Veď sa milujeme… plánovali sme budúcnosť… ešte včera… včera večer to bolo krásne… Ja som nič nespravila… nič som ti neurobila… nič si mi nepovedal…“

Slová sa rozpadli. Hlavu sklonila do dlaní a rozplakala sa.

On mlčal.

Potom povedal len:

„Ja už musím ísť. A prosím… nevolaj mi.“

Položil na stôl peniaze, pozrel na dve nedopité kávy a odišiel.
Pri východe sa ešte raz obzrel. Povzdychol si. A zmizol v dave.

Všetko skončilo.

Svet sa rozpadol.
Slnko zapadlo.
Zem sa prestala točiť.

Sedela skrútená nad stolom, plecia sa jej triasli, slzy jej stekali po tvári a farbili blúzku.

„Slečna, je vám niečo?“ opýtala sa čašníčka opatrne.

„Vypadnite!“ vyhŕkla bez toho, aby zdvihla hlavu.

Čašníčka len pokrčila plecami, vzala šálky a odišla.

Domov kráčala ako v cudzom svete.
Zvuky boli vzdialené.
Ľudia neskutoční.

Otvorila skriňu. Naliala si vodku. Vypila ju naraz.
Vzápätí utekala na toaletu.

Pod sprchou sedela dlho. Voda po nej stekala, ale nedokázala zo seba zmyť ten pocit poníženia. Plakala. Ticho. Zúfalo.

„Milujem ho…
Je môj…
Ako mi to mohol urobiť…“

Myšlienky sa menili na hnev. Hnev na neho. Na seba. Na celý svet.

„Umriem…
A potom bude trpieť…“

Ráno ju zobudilo svetlo.

Mobil zvonil dlho, kým ho zdvihla.

„Áno? …
No čo asi… nechal ma…“

Nechcelo sa jej o tom hovoriť. Ani myslieť.

Sedela na balkóne, pila kávu, fajčila a dívala sa do prázdna.

Skúsila mu zavolať.
Nedvihol.

Znova.
Nič.

Potom prišla správa.

„Som ti povedal, že je koniec. Neotravuj ma. Už nevolaj ani nepíš.“

Dívala sa na displej a nerozumela.

Mesiace plynuli.

Práca – domov.
Domov – práca.
Prázdno.

Potom ho uvidela.
S inou ženou.

Držali sa za ruky. Usmievali sa. Boli šťastní.

A ona nie.

Začala hľadať odpovede. Najprv v rozhovoroch s cudzími ľuďmi na internete. Potom v knihách. A napokon v niečom, čomu sa kedysi vysmievala.

Mágia.

Najprv tomu neverila.
Potom ju to začalo zaujímať.

A nakoniec v tom našla poslednú nádej.

Stratila prácu.
Kamarátky.
Chuť jesť.
Chuť žiť.

Ale jednu vec nestratila.

Posadnutosť.

„Musím ho získať späť.“

A práve vtedy sa rozhodla urobiť prvý krok do sveta, z ktorého sa už nedá vrátiť rovnaký.

 

2.

„Sľubujem…
Sľubujem, že sa sem už nikdy nevrátim…“

Povedala to ticho, skoro bez hlasu, ako kráčala preč od nemocnice. Taška s vecami jej ťahala plece, vzduch vonku páchol slobodou — tou zvláštnou, neprirodzenou, ktorá človeka neteší, ale zneistí.

Obzrela sa.

„Nie. Už naspäť nie.“

Dva roky, ktoré strávila na psychiatrickej klinike, boli ako vymazané. Prvý polrok ani nevedela, že existuje. Liekmi utlmená, bez času, bez pamäti — len prázdne chodby, cudzie tváre a telo, ktoré sa hýbalo automaticky.

Potom prišli rozhovory. Otázky. A jej vysvetľovanie.

Rozprávala o tom, čo urobila. O tom, čo otvorila. O tom, čo sa jej vymklo z rúk.

Nik jej neveril.

Vždy sa to skončilo rovnako: umelý, profesionálny súhlas, prikývnutie a vyššia dávka. Po čase prestala hovoriť o mágii úplne. Naučila sa mlčať, lebo mlčanie bolo jednoduchšie než ďalšie presviedčanie.

Rok ju pozorovali.
Potom povedali, že je „v poriadku“.

A tak teraz kráčala domov.

Odomkla dvere bytu.

Všetko bolo tak, ako to nechala — len staršie, mŕtvejšie.

Na dlážke zaschnutá škvrna od vína. Kvety vyschnuté. Všade prach, ako tenká vrstva minulosti, ktorú sa nedá len tak zotrieť.

Povzdychla si a začala upratovať.

Fľaše preč.
Zvyšky života preč.
Vetranie.
Voda.
Poriadok.

Jedna vec však ostala.

Polička s knihami o mágii.

Obchádzala ju ako jazvu. Poznala tie knihy naspamäť — ich chrbty, názvy, poradie — a predsa sa ich bála dotknúť. Nie preto, že by v nich bola pravda. Ale preto, že v nich bola ona.

Unavená si sadla do kresla, zapla televízor a napila sa sódy.

„Ešte dobre, že som mala niečo na účte…“

Vtedy sa jedna kniha sama vysunula z police a spadla na zem.

Strhla sa.

„To sa mi len zdalo…“

Nezdalo.

Kniha ležala otvorená. Ako keby čakala.

Pomaličky ju zdvihla — a oči jej padli na stránku.

Začala čítať.

Najprv opatrne, potom hladne. Texty boli rovnaké — a predsa iné. Akoby jej mozog po dvoch rokoch konečne dokázal vidieť to, čo predtým nevidel.

Kedysi čítala len s jedným cieľom: získať späť miláčika.

Teraz čítala bez posadnutosti.

Jazvy ostali, ale nekrvácali.

A vtedy pochopila, kde urobila chybu.

Usmiala sa.

„Teraz to už bude iné,“ prebehlo jej mysľou.
„Keď už som tým prešla… tak prečo to nepochopiť?“

Zaspala s knihou vedľa postele — nie ako s hrozbou, ale ako s pripomienkou.

Na druhý deň si začala hľadať prácu. Neúspešne. Jedno odmietnutie za druhým. Keď vošla na úrad, otočila sa ešte skôr, než sa nadýchla.

Podvečer sedela za počítačom. A vtedy sa ozvala stará známa.

„Kde si bola tak dlho?“

Odpísala stručne, že sa toho veľa zomlelo. Že sa o tom nechce baviť.

Známa sa nenechala.

„Vieš… potrebujem radu. Ty si sa kedysi venovala mágii…“

Prišla tá veta, ktorú nechcela počuť.

Zostala chvíľu ticho. Cítila, ako sa jej v žalúdku ozýva jemné chvenie — nie strach… skôr niečo medzi mocou a pokušením.

Napísala jej, že niektoré veci sa nemusia vyvíjať tak, ako si človek predstavuje.

„Aj tak chcem,“ odpísala známa.

A ona jej… poslala „riešenie“.

Nie ako návod. Skôr ako skúšku. Ako niečo, čo malo otestovať hranice.

Odpoveď prišla až o niekoľko dní.

Na účte sa objavili peniaze.
A v správe stálo jediné slovo:

„ĎAKUJEM. Vyšlo to.“

A tak sa to začalo.

Najprv jedna známa. Potom druhá. Potom ďalšie.

Začali si vymieňať jej číslo.

„Počúvam,“ ozývala sa do telefónu čoraz častejšie.

Telefonátov pribúdalo. Návštev pribúdalo.

A potom jedného večera zazvonil telefón znovu.

„Áno, počúvam…“

Na druhej strane sa ozval hlas, ktorý poznala až príliš dobre.

„Prečo si to urobila… miláčik?“

Telefón jej vypadol z ruky.

A v slúchadle ostalo len pípnutie a šušťanie — ako dych niekoho, kto už nemal byť.

3.

„Ja som to tak nechcela…“

Opakovala si to horúčkovito, kým hrabala v knihách. V hlave jej pulzovala jediná myšlienka: ak to nedokončí, zlomí ju to. Znova.

„Musím to uzavrieť. Musím.“

A vtedy jej napadlo zrkadlo.

Nie obyčajné. Nie také, ktoré ukazuje tvár.

Zrkadlo, ktoré ukáže pravdu.

Vybrala sklenenú dosku, spravila z nej temný povrch, pripravila miestnosť, zatiahla závesy a postavila stoličku oproti. Za ňu umiestnila dve sviečky — tak, aby sa ich svetlo lámalo v tme a v očiach.

Sadla si.

Chrbát vystretý. Ruky na kolenách. Dýchanie pomalé. Myseľ prázdna.

Pozerala do zrkadla.

Najprv videla len neurčitý odraz svojej tváre. Potom únavu. Potom… pohyb. Akoby sa obraz vlnil.

Kontúry sa zmenili.

„Kto si?“ spýtala sa potichu.

Zrkadlo odpovedalo.

„Ja? Ja som ty.“

Zamračila sa.

„Ja som čakala niekoho iného. Nie teba.“

V zrkadle sa objavil úsmev — nie jej, a predsa jej.

„Nečakala si seba? Ty o mne nevieš, ale ja som pri tebe vždy bola.“

Jej hnev stúpal.

„Nemám náladu na hry. Povedz jasne, kto si.“

Tvár v zrkadle sa uškrnula.

„Pozeraj.“

Povrch zrkadla sa zdal živý. Tmavý ako voda pred búrkou. Vytvorila sa špirála — a potom sa obraz prelomil.

Uvidela les.

A rituál.

Uvidela seba, ako sedí v kruhu a robí to, čo urobila.

Najdesivejšie však bolo niečo iné:

Stála tam aj ona — vedľa seba.

A na druhom boku ďalšia postava.

Dve. Jedna v bielom. Druhá v čiernom.

Zrkadlo prehovorilo, pokojne, bez emócie:

„Som tvoja temná polovica. Svet je rovnováha. Deň a noc. Zima a leto. Žiaľ a radosť. Čierne a biele.“

Pozerala, ako tá tmavá verzia urobí to, čo zlomilo všetko.

„To som urobila ja?“ vyšlo z nej.

„Urobili sme to my,“ odpovedal odraz. „Lebo ty si ja. A ja som ty.“

Jej dych sa zlomil.

„Prečo? Prečo si to urobila?“

„Lebo si ma poprela,“ povedala temnota. „Utlačila si ma do úzadia. Tvárila si sa, že neexistujem. A ja som ti chcela ukázať, že existujem… a čo dokážem.“

Mlčala.

A potom, veľmi ticho:

„Chápem.“

V zrkadle sa biela a čierna postava priblížili… a splynuli.

Jedna žena. Jeden celok.

Vydýchla.

„Prepáč… a mier.“

A v nej sa ozvalo niečo, čo znelo ako vlastný šepot:

„Aj ty prepáč.“

Prudko vstala, zažala svetlo, napila sa vody a vyšla si zapáliť.

„Tak toto som nečakala…“

A vnútri sa ozvalo:

„Sme nečakali.“

Usmiala sa.

Konečne pochopila, že v každom človeku žijú dva protiklady — a že problém nie je ich existencia.

Problém je vojna medzi nimi.

4.

„Slečna, naozaj chcete vystúpiť tu? Tu nič nie je. Len pole a cesta. Do dediny sú tri kilometre. Neodveziem vás?“

„Nie, ďakujem,“ povedala. „Chcem sa prejsť.“

Zaplatila a vystúpila.

Potrebovala to uzavrieť. Tie nočné mory, ktoré sa vracali aj vtedy, keď už bola „v poriadku“. Ten tlak, čo prichádzal bez varovania.

Kráčala v šere zapadajúceho slnka po krajnici. V diaľke žiarilo mesto.

„Už tam budem. Len pokoj. Zvládneš to.“

V meste bola preslávená. Ľudia jej ďakovali — a zároveň sa jej báli. A tak ostávala sama. S tajomstvom, ktoré mala schované na dne duše ako uzamknutú komnatu.

Ten rituál.

Aj keď mu už rozumela, dlh nezmizol.

V šere zbadala pri ceste dva kríže.

„Tu,“ pomyslela si. „Tu sa to stalo.“

Hmla sa jej začala ovíjať okolo nôh. Zastavila sa. Privrela oči. Zapojila všetky zmysly, tak ako to trénovala roky.

Svet sa zmenil.

Hmotné a nehmotné sa prepojilo.

A vtedy ich uvidela.

Stáli pri ceste, držali sa za ruky. Okolo nich sa prevaľovala striebristá hmla. On — jej miláčik. A tá druhá.

A zvláštne… necítila nič. Ani hnev. Ani žiaľ. Ani tú starú bolesť. Len tichú, prázdnu čistotu.

„Ahoj,“ pozdravila.

„Stratili sme cestu,“ povedala žena pokojne. „Mali pre nás prísť, ale neprišli. Sme radi, že si prišla.“

Prikývla.

„Tak poďte.“

Otočila sa a kráčala po lúke zahalenej hmlou.

Išli za ňou. Pokojne. Majestátne.

Postupne sa k nim pridávali ďalší. Ďalšie postavy v hmle. Ďalšie tiché príbehy.

„Ona vie cestu…“ šepkal vietor.

Dav rástol.

Na chvíľu zastala a všetci zastali s ňou. Hľadeli na ňu prázdnymi očami — a v tej prázdnote videla všetko: nehody, operácie, samoty, pády, posledné výdychy.

Tragédie, ktoré v tomto priestore už neboli tragédiami.

Krčali ďalej.

Lúka sa zmenila na les. Les na lúku. A potom prišla bažina — miesto, kde sa nič nehýbalo okrem hmly.

A ona stále vedela, kam ide.

Intuitívne. Nezastaviteľne.

Až sa pred nimi otvoril kaňon. Čierny, hlboký, bez konca. Cez neho viedol drevený most. Druhú stranu nevidela — pohltila ju hmla.

Zastala.

„Ďalej už musíte ísť sami.“

Dav pomaly vstupoval na most a mizol v hmle.
Jeden po druhom.
Ticho.

Až ostali len dvaja.

Ona a on.

Stáli oproti sebe na okraji mosta a pozerali si do očí.

„Tak choď už,“ povedala.

Z jeho úst vyšlo:

„Prepáč… a ďakujem.“

Otočil sa a vykročil.

O chvíľu ho pohltila hmla.

Zostala sama.

„Ty mne prepáč,“ zašepkala.

A po líci jej stiekla jediná slza — nie z bolesti, ale z ukončenia.

„Slečna, je vám niečo?“

Otvorila oči. Sedela pri ceste.

Taxikár ju jemne poklepal po pleci.

„Nedalo mi to,“ povedal. „Tak som sa vrátil.“

Pozrela na neho.

„Nie… nie je mi nič,“ usmiala sa. „Odvezte ma do mesta, prosím.“

Sadla si na sedadlo.

A dušu jej zaplavil zvláštny pocit — tichý, napĺňajúci, pokojný.

Ako keď človek konečne prestane niesť to, čo už dávno nemal niesť.

Na úvodnú stránku