STÁL SOM NA BREHU MORA

Stál som na brehu mora.

Jemné vlnky mi omývali členky a príjemne chladili rozpálenú pokožku. Slnko pálilo vysoko na oblohe. Na pláži sedelo, ležalo a pobehovalo množstvo rekreantov. Niektorí sa vznášali na hladine, iní sa nechávali opaľovať na dekách, ďalší sa smiali pri rozhovoroch, ktoré odnášal vietor.

Boli šťastní.
Stres opadol.
Denné starosti zmizli.

Vnímali more, jeho vôňu, páliace slnko aj jemný vetrík, ktorý ochladzoval rozpálené telá. Vdychoval som tú atmosféru všetkými pórmi. Olivový háj v pozadí, pretkaný tmavou zeleňou stromov a sladkastou vôňou kvetov, nahrádzal všetky aromaterapie sveta.

Vlnky udierali o skaly a spolu s džavotom ľudí rôznych jazykov vytvárali zvláštnu, takmer magickú hudbu. Medzi rekreantmi pobehovali psy — rôzne plemená, rôzne farby — nevrčali, nebojovali. Aj ony cítili pokoj.

Všetko bolo naplnené mierom.

 

Začal som kráčať ďalej.

Voda mi siahala po kolená, potom po pás.
Vnoril som sa do mora a začal plávať.

Breh sa vzďaľoval. Zvuky stíchli.
Okolo ostalo len číre more a vzduch.

Hladina tvorila tenkú hranicu medzi dvoma svetmi — vodným a vzdušným. V hĺbke ležalo kamenné dno, pevné a tiché, nad ním sa prelial živý pohyb mora. Slnko na všetko posielalo svoje ohnivé šípy, tlmené vzduchom a pohlcované vodou.

Ľahol som si na chrbát.
Nechal som sa unášať.

Ruky roztiahnuté.
Telo voľné.
Dych pomalý.

More ma kolísalo.

Všetko okolo stíchlo.

 

Počul som len vietor.
Sem-tam čľupnutie vlny.

Uvoľnil som svaly. Uvoľnil som sa celý.

A vtedy som pocítil dych mora.

Začal som sa hojdať v jeho rytme.
Ako ono samo.

Prestával som rozlišovať, čo je more a čo ja. Hranica medzi telom a vodou sa stratila. Už som necítil, kde končím a kde začína ono.

Bol som more.

Cítil som vietor, ako mi čerí hladinu. Cítil som, ako pretekám medzi skalami. Slnko sa ma dotýkalo po povrchu ako jemná dlaň.

Bol som príboj, ktorý udiera do útesov.
Bol som pokojná hladina medzi horami.

Na jednej strane som vnímal západ slnka očami delfínov. Na druhej som sa tešil z východu plutvami makrel. Moju hladinu brázdili jachty a lode, otváral som sa pred nimi a zaceľoval jazvy, ktoré po sebe zanechali.

A potom som zacítil, že nie som sám.

Z mojej hĺbky sa vynárali bytosti.

Nie celkom ryby.
Nie celkom ľudia.

Éterické, priesvitné, nádherné.

Presúvali sa mnou, spievali tichú pieseň a za nimi sa niesli húfy rýb. Bohyne mora. Bohyne môjho bytia. Boli vo mne a zároveň mimo mňa.

Dával som im útočište.
Pokoj.
Ochranu.

Skrýval som ich pred sieťami sveta.

 

Náhle som sa prudko nadýchol a rozkašľal.

Voda mi vbehla do pľúc.

Otvoril som oči.

Bol som opäť človek.

Plával som v mori. Vlny ma hojdali. Kašľal som a snažil sa nadýchnuť. Telo bolo stŕpnuté, ťažké, ako po dlhom sne.

„Zaspal si,“ pomyslel som si. „Len sen.“

Obzrel som sa.

Bol som ďaleko.
Veľmi ďaleko od brehu.

Slnko zapadalo rýchlejšie, než by malo. Okolo sa rozlievala tma. Na pobreží svietili malé svetielka.

Začal som plávať späť.

Plával som.
A únava prichádzala.

 

 

Vtedy sa objavili znova.

Tiché bytosti priplávali ku mne. Jemne ma objali svojimi tenkými rukami. Ich svetlé vlasy sa vznášali vo vode, modré oči sa usmievali.

Jedna z nich mi privrela oči.

Začul som úder plutvy o hladinu.

Strhol som sa.

Pod nohami som zacítil štrk.

Stál som na plytčine.

Vyšiel som z mora.

 

Obzrel som sa.

V diaľke sa nad hladinu vyhodili dva delfíny — akoby ma zdravili.

Stál som na zemi.

A vedel som, že som nesníval.

Alebo áno?

Na úvodnú stránku