STÁL SOM NA BREHU MORA

 

Stál som na brehu mora a nechával jemné vlnky, aby mi obmývali členky a príjemne chladili pokožku rozpálenú slnkom, ktoré viselo vysoko na oblohe a zalievalo pobrežie ostrým, takmer bielym svetlom.

Na pláži sedelo, ležalo a pobehovalo množstvo ľudí, ktorí sem prišli na niekoľko dní odložiť svoje starosti. Niektorí sa vznášali na hladine, iní sa nechávali opaľovať na dekách, deti stavali z mokrého piesku hrady odsúdené na zánik a skupinky dospelých sa smiali pri rozhovoroch, z ktorých jednotlivé slová odnášal vietor skôr, než im bolo možné porozumieť.

Pôsobili šťastne, pretože napätie každodenného života z nich aspoň na chvíľu opadlo a problémy, ktoré doma považovali za naliehavé, sa pri pohľade na nekonečnú hladinu zdali vzdialené a nepodstatné.

Vnímali more, jeho slanú vôňu, páliace slnko aj jemný vetrík, ktorý sa dotýkal rozpálených tiel a prinášal krátku úľavu, zatiaľ čo ja som tú atmosféru vdychoval celým telom, akoby mi nestačili pľúca a musel som ju prijímať všetkými pórmi kože.

V pozadí sa rozprestieral olivový háj pretkaný tmavou zeleňou stromov a jemnou sladkastou vôňou drobných kvetov, ktorá sa miešala so soľou, vodou a slnkom, takže žiadna aromaterapia vytvorená ľudskými rukami sa nemohla vyrovnať tomu, čo na tom mieste vznikalo samo.

Vlny udierali do skál a ich pravidelný šum sa spájal s džavotom ľudí hovoriacich rôznymi jazykmi do zvláštnej, takmer magickej hudby, v ktorej nebolo potrebné rozumieť jednotlivým slovám, pretože všetky hlasy spolu vyjadrovali to isté uvoľnenie.

Medzi rekreantmi pobehovali psy rôznych plemien a farieb, no nevrčali na seba ani nebojovali, akoby aj ony cítili pokoj, ktorý sa rozlieval po pláži a na chvíľu rušil všetky hranice medzi cudzími ľuďmi, zvieratami a krajinou.

Všetko bolo naplnené mierom.

Pomaly som vykročil ďalej do vody, ktorá mi najskôr siahala iba po členky, potom po kolená a napokon po pás, až som sa odrazil od kamenistého dna, ponoril sa do mora a začal plávať.

Breh sa za mnou postupne vzďaľoval, ľudia sa zmenšovali a ich hlasy slabli, kým nezostalo nič okrem priezračnej vody, vzduchu a pravidelného pohybu môjho tela.

Hladina tvorila tenkú hranicu medzi dvoma svetmi, vodným a vzdušným, ktoré sa dotýkali, no nikdy sa celkom nezmiešali. Hlboko podo mnou ležalo kamenné dno, pevné, chladné a tiché, zatiaľ čo nad ním sa prelieval živý pohyb mora a slnko doň vysielalo svoje ohnivé šípy, tlmené vzduchom a postupne pohlcované vodou.

Po chvíli som sa obrátil na chrbát, roztiahol ruky a nechal telo voľne spočinúť na hladine, pričom som dýchal pomaly a pravidelne, až ma more začalo kolísať ako niečo, čo poznalo rytmus môjho tela dávno predtým, než som sa narodil.

Zvuky pláže zmizli.

Počul som už iba vietor a občasné čľupnutie malej vlny, ktorá sa prelomila neďaleko mojej hlavy.

Uvoľnil som ramená, ruky, nohy aj všetky svaly, ktoré som ešte podvedome držal napäté, a v tej chvíli som pocítil dych mora, pomalý a nesmierny, ako keby sa celá hladina pri každej vlne nadýchla a potom znovu vydýchla.

Začal som sa pohybovať v jeho rytme.

Najskôr som iba ležal na vode a nechával sa unášať, no postupne som prestával rozlišovať, čo je more a čo som ja, pretože hranica medzi telom a vodou sa rozplynula a ja som už necítil miesto, na ktorom sa končím.

Bol som more.

Cítil som vietor, ktorý mi čeril hladinu, aj prúdy pretekajúce medzi skalami. Vnímal som slnko, ktoré sa ma dotýkalo po povrchu ako teplá dlaň, a zároveň chlad hlbín, do ktorých jeho svetlo nikdy nedosiahlo.

Bol som príbojom narážajúcim do útesov aj pokojnou hladinou ukrytou medzi horami, kde sa voda takmer nehýbala a odrážala oblohu presnejšie než akékoľvek zrkadlo.

Na jednej strane som pozoroval západ slnka očami delfínov, ktoré sa vynárali nad hladinu, a na druhej som sa tešil z jeho východu prostredníctvom húfov makrel, ktorých strieborné telá sa pohybovali ako jediný živý organizmus.

Moju hladinu brázdili jachty, rybárske člny aj veľké lode, pred ktorými som sa otváral a za ktorými znovu zatváral jazvy, ktoré do mňa kreslili ich trupy.

Vnímal som malé ryby ukryté medzi kameňmi, pomalý pohyb medúz aj tvory žijúce v takých hĺbkach, že ich ľudské oči nikdy neuvidia, a hoci boli všetky odlišné, každý z nich bol súčasťou môjho tela.

Potom som zacítil, že nie som sám.

Z hlbín sa začali vynárať bytosti, ktoré neboli celkom rybami, no nepatrili ani medzi ľudí. Ich telá pôsobili étericky, takmer priesvitne, akoby vznikli zo svetla rozptýleného vo vode, a dlhé vlasy sa im vznášali okolo tvárí bez toho, aby ich zakrývali.

Presúvali sa mnou ľahko a bez námahy, spievali tichú pieseň, ktorú som nepočul ušami, no napriek tomu som jej rozumel, a za ich pohybom sa niesli húfy rýb, akoby ich nasledovali po cestách, ktoré existovali iba v morských prúdoch.

Bohyne mora.

Bohyne môjho vlastného bytia.

Boli vo mne a súčasne stáli mimo mňa, patrili ku mne rovnako ako vlny, prúdy a všetky tvory ukryté v hlbinách.

Dával som im útočisko, pokoj a ochranu, ukrýval ich pred sieťami ľudského sveta a zatváral nad nimi svoje vody, aby zostali neviditeľné pre oči, ktoré by ich krásu chceli chytiť, pomenovať a vlastniť.

Potom som sa prudko nadýchol.

Do úst a pľúc mi vbehla voda a celé telo zachvátil kŕčovitý kašeľ.

Otvoril som oči.

Bol som opäť človekom.

Vlny ma hojdali, voda mi striekala do tváre a ja som sa snažil nadýchnuť, zatiaľ čo moje telo bolo stŕpnuté a ťažké, akoby sa prebúdzalo z veľmi dlhého sna.

„Zaspal si,“ povedal som si v duchu. „Bol to iba sen.“

Obzrel som sa a v tej chvíli som pochopil, ako ďaleko som sa nechal odniesť.

Breh bol vzdialený, oveľa vzdialenejší, než som očakával, a ľudia na ňom sa zmenili na malé pohybujúce sa tiene, medzi ktorými sa začínali rozsvecovať prvé svetlá.

Slnko zapadalo rýchlejšie, než by malo, a po hladine sa rozlievala tma, ktorá prichádzala od obzoru a pomaly pohlcovala farby mora.

Začal som plávať späť.

Spočiatku som sa pohyboval pravidelne a presviedčal sa, že vzdialenosť nie je taká veľká, ako vyzerá, no s každým ďalším záberom mi ruky ťažkli a nohy strácali silu.

Plával som ďalej, zatiaľ čo únava prichádzala pomaly, no neúprosne, usádzala sa v ramenách, hrudi aj stehnách a menila každý pohyb na rozhodnutie, ktoré som musel urobiť proti vlastnému telu.

Breh sa takmer nepribližoval.

Dych sa mi skracoval a do úst mi pri každej druhej vlne vnikala slaná voda.

Vtedy sa objavili znova.

Z temnejúcej vody ku mne priplávali tiché bytosti, ktoré som predtým videl v hlbinách, a hoci som si nahováral, že ide iba o posledný zvyšok sna alebo obraz vytvorený vyčerpanou mysľou, cítil som ich ruky, keď ma jemne objali.

Ich dlhé svetlé vlasy sa vznášali vo vode a modré oči sa na mňa usmievali s pokojom, ktorý nepatril človeku ani nijakému tvorovi žijúcemu na pevnine.

Jedna z nich sa ku mne priblížila a jemne mi dlaňou privrela oči.

Na okamih som prestal bojovať.

Potom som začul prudký úder plutvy o hladinu a strhol som sa.

Pod nohami som zacítil štrk.

Stál som na plytčine.

Nechápal som, ako som sa tam dostal, no voda mi siahala iba po pás a o niekoľko krokov neskôr už po kolená.

Pomaly som vyšiel z mora, unavený, zadýchaný a stále trochu omámený, akoby čas, ktorý som strávil vo vode, neplynul rovnakým spôsobom ako čas na brehu.

Keď som sa konečne postavil na pevnú zem, obrátil som sa späť k moru.

V diaľke sa nad hladinu vyhodili dva delfíny a ich telá sa na okamih zaleskli v poslednom svetle zapadajúceho slnka, akoby ma zdravili alebo sa chceli presvedčiť, že som už naozaj v bezpečí.

Stál som na brehu a cítil pod nohami pevnosť zeme, no časť môjho tela ešte stále nasledovala pohyb vĺn.

Vedel som, že som nesníval.

Alebo áno?

Na úvodnú stránku