Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Veža v snehu

Sneh padal tak husto, že tlmil aj vlastné myšlienky.

Mesto bolo stíšené. Svetlá lámp sa rozpíjali v hmle a chodníky mizli pod bielou vrstvou, akoby sa dali vymazať všetky stopy — aj tie, ktoré si človek nosí v sebe.

V malej izbe nad starou lekárňou sedel kartár a pomaly miešal tarotové karty. Balíček bol starý, ošúchaný, s mäkkými rohmi. Karty nepôsobili mysticky. Pôsobili používané. Prešli rukami ľudí, ktorí prichádzali so svojimi malými vojnami.

Nikdy netvrdil, že vidí budúcnosť.

Hovoril len to, čo videl v smere.

„Tarot neukazuje, čo sa stane,“ hovorieval. „Ukazuje, čo sa stane, ak neurobíš nič.“

Cez deň k nemu chodili ľudia s otázkami, ktoré sa báli vysloviť.

Žena, ktorá tušila zradu, ale bála sa pravdy.
Mladík, ktorý nenávidel svoju prácu, no viac sa bál odísť.
Muž, ktorý sa pohádal s bratom a radšej by stratil rodinu, než by priznal chybu.

Vždy rozložil karty a povedal:

„Nepýtajte sa, čo bude. Pýtajte sa, kam vedie to, čo robíte teraz.“

Karta Diabol neznamenala zlo. Znamenala pripútanosť.
Obesenec nebol trest, ale výzva zmeniť pohľad.
Miernosť nebola pasivita, ale pomalé miešanie protikladov.

A Veža…

Veža bola bod, kde sa ilúzia už nedá udržať.

V ten večer, keď sneh zahalil celé mesto, vošiel muž s očami príliš pokojnými.

Zastal vo dverách.

„Neverím na karty,“ povedal.

Kartár sa naňho pozrel bez posmechu.

„To je v poriadku,“ odpovedal. „Karty nepotrebujú vieru. Potrebujú otázku.“

„Otázku nemám.“

„Každý má otázku,“ povedal ticho. „Len nie každý si ju prizná.“

Muž si sadol.

Miešal balíček pevne, takmer vzdorovito.

Kartár rozložil tri karty.

Prvá: Mesiac.

„Mesiac je ilúzia,“ povedal pokojne. „Strach, ktorý sa tvári ako riešenie. Myšlienky, ktoré sa zdajú logické, ale vedú do hmly.“

Druhá: Veža.

„Veža je zrútenie toho, čo si postavil na klamstve. Keď ignoruješ trhliny, raz sa všetko zosype.“

Mužove prsty sa sotva badateľne pohli.

Tretia: Smrť.

„Smrť je premena. Niečo musí skončiť, aby niečo iné mohlo začať. Otázka je, čo chceš nechať zomrieť.“

Ticho zhustlo.

Kartár sa naňho zadíval priamo.

„Ak dnes večer pôjdeš tam, kam si plánoval ísť, ak neurobíš nič inak, toto je smer.“

Ukázal na Vežu.

Muž zbledol.

„Kam si myslíte, že idem?“

„Na most,“ odpovedal pokojne. „Na miesto, ktoré si si už viackrát predstavil.“

Vzduch v miestnosti ochladol.

„To je manipulácia.“

„Nie,“ povedal kartár. „Je to mapa. Nehovorím ti, čo sa stane. Hovorím ti, čo sa stane, ak zostaneš v tom istom príbehu.“

Ukázal na Mesiac.

„Ak uveríš klamstvu, že koniec je riešenie.“

Na Vežu.

„Ak necháš padnúť seba namiesto ilúzie.“

Na Smrť.

„Ak zabiješ možnosť zmeniť smer.“

Muž odišiel.

Kartár ostal sedieť nad kartami.

Kedysi ho lámalo, keď niekto nepočúvol. Jedno meno si nesie v pamäti doteraz. Naučil sa však, že nie je sudca ani spasiteľ.

Je len ten, kto rozkladá obraz.

Smútok v ňom zostal.

Ale už ho netrhá.

O hodinu neskôr sa dvere otvorili.

Muž vošiel bez kabáta, vlasy mal pokryté topiacim sa snehom.

Sadol si.

„Stál som tam,“ povedal potichu. „A zrazu som pochopil, že nechcem zrútiť seba. Chcem zrútiť to, čo ma tam priviedlo.“

Kartár prikývol.

„To je správna Veža,“ povedal. „Tá, ktorá padá vo vnútri.“

Muž sa rozplakal.

Nie zo zúfalstva.

Zo zmeny.

Keď odchádzal, nechal na stole zložený list.

„Už ho nepotrebujem.“

Kartár ho neotvoril.

Nemusel.

Na druhý deň miešal balíček pomaly.

Jedna karta sa vysunula sama.

Slnko.

Nie ako sľub šťastia.

Ale ako svetlo, ktoré prichádza, keď sa človek rozhodne nezomrieť spolu so svojou ilúziou.

Kartár sa ticho usmial.

Zajtra môže padnúť ďalšia Veža.

Niekto možno nepočúvne.

On však urobí to isté.

Rozloží karty.

Ukáže smer.

A nechá človeka rozhodnúť, čo v ňom má zomrieť — aby on mohol zostať nažive.