Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Muž čo videl...

Muž, čo videl

Keď vošli do tunela Ravne pri bosnianskom mestečku Visoko, sprievodca ešte niečo rozprával o energiách, podzemných vodách a meraniach, ktoré vraj ukazujú hodnoty schopné rozbehnúť srdce aj človeku, ktorý sa celý život tváril, že verí len tomu, čo sa dá odvážiť, zmerať a zraziť kladivom. Potom sa skupina usadila na drevené lavičky, svetlá zostali svietiť tým svojím ospalým žltým svetlom a v podzemí sa rozhostilo ticho. Také zvláštne ticho, ktoré človek nenájde doma v obývačke ani v kostole, pretože tu pod zemou bolo cítiť, že tisíce ľudí pred nimi sedeli na tých istých miestach a každý si so sebou priniesol nejakú otázku, strach, nádej alebo problém, ktorý sa bál vysloviť nahlas.

On si žiadnu otázku nepriniesol. Aspoň si to myslel.

Posadil sa, oprel sa o stenu a sledoval ostatných. Jedna pani už po minúte vyzerala, akoby práve nadviazala spojenie s celým vesmírom, chlap vedľa nej bojoval s gravitáciou a každú chvíľu mu padala hlava na hruď a mladé dievča sa snažilo meditovať tak usilovne, až sa tvárilo, akoby malo zápchu duše. Všetci poctivo hľadali osvietenie, pokoj alebo odpovede.

Jemu sa nechcelo.

Sedel a pozeral na stenu.

Na obyčajnú stenu z kamienkov, ktoré držali pokope spôsobom, aký mu pripadal podozrivejší než polovica ezoterických teórií, ktoré za život počul. Kamene boli vlhké, niektoré popraskané, iné sa pomaly drolili a napriek tomu celé desaťročia držali na svojom mieste. To bol vlastne prvý zázrak, ktorý ten deň videl.

Druhý stál pri stene.

Najprv si myslel, že je to tieň. Potom človek. Potom mu došlo, že človek to rozhodne nie je. Počas života už videl všeličo. Duchov, démonov, anjelov, astrálne potvory, bytosti z grimoárov aj zjavenia, ktoré by väčšina psychiatrov považovala za pracovnú príležitosť. Vždy si však nechával otvorené zadné dvierka pre zdravý rozum. Ľudský mozog je totiž prefíkaná sviňa. Z oblaku vytvorí draka, z vetvy pri ceste démona a z kotúčika toaletného papiera medzihviezdnu loď.

Lenže toto stálo pri stene už dobrých desať minút. Nevyparovalo sa, nemenilo tvar a ani sa nevlnilo. Iba tam stálo. Vysoké, chudé, s neprirodzene veľkou hlavou, tenkým krkom a obrovskými čiernymi očami, ktoré vyzerali, akoby pohlcovali svetlo namiesto toho, aby ho odrážali.

Muž sa pousmial.

„Tak dobre,“ pomyslel si. „Budem ti hovoriť Sivák.“

V tej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Bytosť sa pohla. Nie prudko, nie spôsobom, akým sa človek zľakne nečakaného zvuku, ale pomaly a opatrne, akoby si po veľmi dlhej dobe uvedomila, že v miestnosti nie je sama. Hlava sa otočila na tenkom krku a veľké čierne oči sa zastavili priamo na ňom. Nebol to pohľad lovca ani nepriateľa. Skôr pohľad niekoho, kto po tisícoch rokov otvorí starú knihu a zistí, že sa v nej objavila nová veta. Po prvý raz ho napadlo, že prekvapený nie je on. Prekvapený bol Sivák.

Kto si, pomyslel si a hlavou mu preleteli stovky otázok, ktoré sa navzájom predbiehali v snahe dostať sa na povrch. Odkiaľ prišiel? Čo tu robí? Prečo stojí práve pri tejto stene? A prečo má pocit, že ho pozoruje niečo, čo ho pozná lepšie, než sa pozná on sám?

Odpoveď neprišla v podobe hlasu. Skôr sa objavila medzi myšlienkami, akoby tam patrila odjakživa.

Hmmm... a ty?

Musel sa zahryznúť do pery, aby sa nerozosmial. Po všetkých duchoch, démonoch, anjeloch a bytostiach, ktoré počas života stretol v meditáciách, snoch alebo na miestach, kde sa realita správala podozrivo voľne, ho ešte nikdy nikto neodzbrojil tak obyčajnou otázkou.

„To je fér otázka,“ pomyslel si.

Sivák sa medzitým pozrel na skupinu ľudí sediacich na lavičkách. Niektorí mali zavreté oči, iní sa snažili dýchať pomaly a dôstojne, hoci už po pár minútach bolo jasné, že viac bojujú so svojimi kolenami než s vlastným egom. Jeden pán dokonca potichu pochrapkával spôsobom, ktorý sa dal pri troche fantázie považovať za šamanský rituál.

Čo robia?

„Meditujú.“

Bytosť ešte chvíľu pozorovala ľudí.

Prečo?

„Hľadajú pokoj. Hľadajú sami seba. Hľadajú odpovede.“

Sivák sa zamyslel tak dlho, až mal muž pocit, že otázku analyzuje z každého možného uhla.

Takže si vykopú dieru pod zemou, posadia sa do nej a hľadajú sami seba.

Muž sa tentoraz neudržal.

„Keď to povieš takto, znie to trochu hlúpo. Trošku noblesy do toho.“

Ak by sa dalo povedať, že sa sivák usmial, tak sa práve usmial.

Vidím.

Po prvý raz v živote ho vysmial mimozemšťan. Alebo čo to vlastne bolo.

„A čo tu robíš ty?“

Tentoraz sa bytosť nepozrela na ľudí. Nepozrela sa ani na neho. Veľké čierne oči sa zastavili niekde za stenou, za horou, za krajinou a možno aj za samotným časom.

Čakám.

„Na čo?“

Nasledovalo ticho také dlhé, že už začal pochybovať, či vôbec príde odpoveď.

Neviem.

A práve v tej chvíli ho zamrazilo viac než pri pohľade na tie čierne oči, pretože si uvedomil, že prvýkrát nehovorí s niečím všemocným, ale s niekým strateným.

Potom sa bytosť pohla, natiahla dlhú ruku zakončenú štíhlymi prstami a bez najmenšieho náznaku vysvetlenia vyslovila jediné slovo.

Poď.

Jeho fyzické telo zostalo sedieť na lavičke medzi ostatnými a pokojne odfukovalo ako človek, ktorý konečne našiel správnu polohu, zatiaľ čo to druhé, ľahšie a zvláštne priesvitné telo vstalo, podalo ruku Sivákovi a vykročilo za ním priamo do kamennej steny. Na druhej strane nebola jaskyňa ani tunel. Pred nimi sa otvoril priestor tak obrovský, že sa jeho koniec strácal v diaľke a muž si okamžite uvedomil, že slová ako veľký, obrovský alebo nekonečný tu strácajú význam, pretože neexistovalo nič, s čím by sa to dalo porovnať. Nebola tam tma, ale ani svetlo. Samotný vzduch jemne žiaril a niekde uprostred toho priestoru pulzovalo niečo modré. Najprv si myslel, že je to hviezda. Potom hora. Až keď sa priblížili, uvedomil si, že sa pozerá na Kryštál veľký ako katedrála.

Pri každom pulze sa celým priestorom šírilo zvláštne vlnenie, ktoré necítil na koži ani v kostiach, ale niekde hlboko vo vnútri. Cítil ho v spomienkach. A to bolo desivejšie. Na okamih mal pocit, že si spomína na niečo, čo nikdy nezažil, na mestá, ktoré nepoznal, na oblohy, pod ktorými nikdy nestál, na tváre bytostí, ktoré nikdy nestretol.

„Čo je to?“

Jeden z posledných.

„Posledných čoho?“

Sivák sa pozrel na pulzujúci Kryštál.

Posledných sŕdc Zeme.

V tej chvíli sa priestor okolo nich zmenil. Nestáli už pri Kryštáli. Pred nimi sa rozprestieral svet, ktorý bol zároveň cudzí aj povedomý. Po červenej tráve pobehovali tvory pripomínajúce ľudí aj zvieratá zároveň. Niektoré sa pohybovali po štyroch, iné sa pokúšali chodiť vzpriamene a v ich očiach sa objavovali prvé záblesky niečoho, čo sa raz stane zvedavosťou.

To boli oni, ozvalo sa mu v hlave. Materiál, z ktorého vznikol človek.

Obraz sa znovu zmenil. Nad krajinou sa vznášali sivé postavy a medzi nimi pulzovali prúdy modrého svetla vychádzajúce z Kryštálov roztrúsených po celej planéte ako obrovské majáky prepojené neviditeľnými cestami.

Keď sme sa zbavili chorôb, mysleli sme si, že sme vyhrali. Keď sme sa zbavili bolesti, mysleli sme si, že sme vyhrali. Keď sme sa zbavili smrti, boli sme si tým istí. A keď sme sa napokon zbavili tiel, už nebolo nikoho, kto by nás upozornil, že prehrávame.

Pred nimi sa mihali ďalšie obrazy. Laboratóriá. Prúdy svetla. Generácie tvorov, ktoré sa menili pomalšie než rieky menia svoje korytá.

Prepojili sme ich DNA s našou. Otvárali sme jedny schopnosti a iné zamykali. Trvalo to veky. Nevytvorili sme človeka za jeden deň. Vytvárali sme ho tak dlho, až zabudol, odkiaľ prišiel.

„Prečo?“

Pretože sme sa už nedokázali dotýkať sveta. Nedokázali sme cítiť vietor. Nedokázali sme cítiť dážď. Nedokázali sme cítiť teplo slnka ani chlad kameňa. Potrebovali sme ruky. Potrebovali sme oči. Potrebovali sme niekoho, kto bude žiť vo svete, ktorý sme prestali chápať.

Potom začali Kryštály zhasínať. Najprv jeden. Potom druhý. Potom ďalší. Modré svetlá mizli a medzi jednotlivými uzlami siete sa objavovali prázdne miesta. Muž mal pocit, že počuje samotu. Nie zvuk. Nie hlas. Len nekonečné ticho prichádzajúce v okamihu, keď sa niečo obrovské rozpadá a nikto nevie prečo.

Potom sme zostali sami.

Ľudia bez tvorcov.

Tvorcovia bez sveta.

Odvtedy blúdime všetci.

Pred jeho očami sa mihali ďalšie obrazy. Chrámy. Kostoly. Mešity. Vedci. Mystici. Pútnici. Ľudia hľadajúci Boha, pravdu, osvietenie, mimozemšťanov alebo len vysvetlenie toho zvláštneho pocitu, ktorý ich celý život sprevádza.

„A čo vlastne hľadajú?“

Sivák sa prvýkrát usmial. Až teraz si uvedomil, aký smutný bol ten úsmev.

Domov.

Keď otvoril oči, sedel opäť na lavičke v tuneli Ravne. Ostatní sa pomaly prebúdzali z meditácie, ponaťahovali sa, usmievali sa alebo sa tvárili, že práve objavili tajomstvo vesmíru a budú o tom rozprávať minimálne do večere. Všetko vyzeralo normálne. Len on vedel, že normálne to nebolo.

Keď odchádzali tunelom von, ešte raz sa obzrel. Sivák stále stál pri stene. Potom sa pohol. Prešiel pomedzi ľudí a pri každom sa na okamih zastavil. Jednému mužovi položil ruku na hlavu a z jeho tváre zmizlo trápenie, ktoré si niesol celé roky. Pri žene, ktorá mala v očiach smútok, sa len na chvíľu zastavil a ona sa zrazu usmiala. Pri ďalšej sa dotkol brucha, akoby niečo kontroloval. Malé dievčatko, ktoré sa od vstupu do tunela bálo tmy, pustilo mame ruku a rozbehlo sa dopredu.

Neboli to zázraky. Nikto nevstal z vozíka. Nikto nezačal levitovať. Len akoby niekto na okamih opravil pár pokrivených nitiek.

Keď sa naposledy otočil, Sivák stál pri stene a pozeral na neho.

Stále si myslíte, že hľadáte nás.

„A nie je to tak?“

Bytosť sa pozrela na skupinu ľudí kráčajúcu k východu.

Nie. Celé veky hľadáme my vás.

Potom vstúpila do steny a zmizla.

Muž vyšiel na slnko. Pri verejných toaletách stála známa tabuľka.

Muž.

Žena.

Sivák.

Ráno sa na nej zasmial.

Teraz sa pri nej zastavil.

A prvýkrát v živote si nebol istý, či je to vtip.

Alebo upozornenie.

Robo

www.carodejnik.com